Give me reason to live

Takto pred rokom som odmaturovala, stála na balkóne a zapálila cigaretu ako víťaznú trofej snahy a prežitia. Epická cigareta,ktorá nikdy nechutila lepšie. V daný moment som si povedala, že snáď si ju takto o rok zapálim a budem ju brať rovnako víťaznou ako v ten deň. Dúfala som,že za ten rok budem myslou inde, telom inde, a moj život naberie iné rozmery.

Z mojho pohľadu sa zmenila iba škola na prácu. Dnes som si zapálila tú moju rok sľubovanú cigaretu a nebola taká akou by som ju očakávala,pretože nebola jedna, ale bolo ich viacero. Viete prečo? Pretože som ani jednu nedofajčila do konca,z každej som si potiahla po dva šluky a len tak vyhorela, zakial som svoj pohľad upriamila do rovnej fiktívnej čiary predomnou. Cítila som a počula ako vyhasína. Ako ma pália brušká prstov a to ma dohnalo k pohľadu, zaduseniu a následnému vytiahnutiu ďalšej cigarety, ktorá skončila úplne rovnako. Tak ako ďalšia,ďalšia a ďalšia. Vedela som,akoby mi tá marska predstavovala moj život. Pomaly vyhasína, praská  a dáva o sebe vedieť,že ochvílu príde koniec plameňom a následným vyhasnutím.

Rok mojho života a úplne bezcenný, premrhaný čas, kriste už mám 20 a ani neviem mam dojem,že tento blog mám od 14 rokov. V novembri minulého roku prišiel do mojho života zvrat. Nevedela som či dobrý,či zlý no nikto netuší čo ho čaká pokial neokúsi. A tak som neodolala a oddala sa tomu všetkému buď s výhrou alebou očakávanou stratou. Nemožem povedať,že to bola zlá skúsenosť, okorenilo mi to znovu život. Ukázali a otvorili sa križovatky ciest, ktoré som vedela,že ma znovu postavili do pozície šach mat . Našla som znovu dovod na úsmev a zároveň na plač, myslela som, čakala som,že príde ten lepší čas,že aj na nás maličkých slnko zasvieti no smola. To čo mi robilo radosť z vonku ma zvnutra pomaly a isto zabíjalo a ničilo. Bola to ako rakovina,ktorá tam niekto hlboko každým mesiacom rástla a ja som sa s ňou odmietala zmieriť. Po pár krát som stretla jednu osobu. "Poznali sme sa" dávnu dobu, no nikdy spolu neprehovorili . Rada by som ho videla častejšie, a nie len na chvilku, ten človek nie je ničím zvláštny ničím špecifický no je prvý,ktorému keď sa pozriem do očí vidím to isté čo mám ja. Viem,že niekde hlboko je rovnako dačo, čo možno ani nevie vysvetliť, je to jeho súčasťou ale koniec koncov by bol vďačný za čokolvek.

Dnes mi prišiel list z narodnej transfuznej stanice z Bratislavy. Vedela som,že to nebude nič dobré,kedže kamarátke čo bola so mnou nič neprišlo. Ak mám pravdu, odkladala som si výber toho listu čo najviac o len išlo. Bojím sa zisťovať čo bude znovu mojim životom manipulovať a čím všetkým sa mám znovu riadiť. A tak stojím na balkóne, ťahám vyhasnuté cigarety po dvoch šlukoch a vyhodnocujem to asi tak,že takto pred rokom,to nebolo tak zlé ako je to práve teraz .

Vermillion mojho života

Je zvláštne ako sme každý z nás "len" ľudia. Aj keď máme iné vlastnosti, výzor, črty. Sme predsa len z masa a kostí, nejakých tých orgánov. Istú dobu som si myslela, že  to čo sa reálne deje, a akí ľudia sú je len z niekoho strany veľmi zlá a nepodarená sranda. Ale hold ahoj realita. 

Prídeš z práce, unavený, prídeš domov, kde počúvaš problémy druhých, čo všetko máš spraviť.

Zapáliš si marsku, stojíš a bezducho sa pozeráš do výhľadu. Nehladáš nič konkrétne. Len stojíš a čakáš, kedy dofajčíš a vrátiš sa tam. Kam kolvek prídem, mi ľudia povedia, že som človek,ktorého si každý všimne. No ja ten pocit nemám.

Vidia ma, počujú ma, ako tak poznajú ma no nikto sa o mňa nezaujíma. Preto sa vrátim k tomu, že medzi slovom všímať si niekoho, má dve odlišné varianty a jedna z nich je pre synonimum zaujímať sa. Veľa z nás, to znamená tá prvá varianta. Aj keď sa to možno nezdá ale dokáže mi to znechutiť život.

Prečo keď toho človeka poznáte a viete čím si prešiel sa ho neopýtate aký mal deň? Aj keď odpíše dalo sa len zo zdvorilosti, pretože je zvyknutý na reakciu druhých nepátrate viac? Prečo sa NEZAUJÍMATE viac? To sme pre Vás natoľko bezcenní?  Mávnete rukou a poviete si "veď povedal ok nemože sa ohradiť,že som sa nepýtal ". Spomente si ale akí sme boli my k Vám ! Rozdali by sme sa pre váš úsmev a my nestojíme za obyčajné prečo? Za obyčajnú peknú vetu, za pochvalu . Za to, keď príde na rad kritizovanie, sedíte v prvej rade s knihou ako korán s názvom " čo všetko si posral,prečo ťa neznášam a prečo si mi zničil život ( 1. edícia z trilógie ako ti posrať život)"  Najviac, čo  dokáže vytočiť je, keď o niečom rozprávame a vy nám  skočíte do reči a tvárite sa, že váš život je horší ako ten náš. TO  NENI SÚŤAŽ ! prosím Vás, už sa spamatajte. My tiež nekritizujeme,to že plačete za mačku čo ste mali dva roky. Ale keby prídeme,že nám vymrela polka rodiny, tak ste ochotní nás presvedčiť, že oproti vašej straty mačky je to horšie.

Ani nás nedovolíte dopovedať! Sme ľudia, čo vás vypočujeme, poradíme. 

Tak mi prosím všetci takýto zmiznite zo života už...Srdečná VĎAKA za to,že si ma nevšímate.

Back

Skoro po pol roku som sa odholala sem napísať. Čo je nového v mojom živote? Ani neviem, znovu mam tu svoju chvílku kedy čakam,kedy ma všetko omrzí a prestanem zo všetkým, s akou kolvek komunikáciou s ludmi, bez tak, som už xy ludí odstrihla  poslednu dobu. A ja jednoducho neviem,či dokážem v momentálnej situácii znášať smútok vačší ako mám, a bolesť s hádania sa k v mojom vnútri mi doslova dušička plačom kričí. Potrebujem niekoho kto ma opraví-napraví a nie toho to ma znovu rozbije na milion kúskov. Je to teraz odrazu  ťažšie všetko a neviem sa s tým zmierit. Neviem sa s ničím zmierit, neviem sa zmierit s tým,že takto pred rokom tu bol pri mne Miško a ted neni. Sedím tu sama v izbe a polku dňa plačem,lebo vidím ako sa mi všetku znovu kazí a uteká pomedzi prsty a ja to nedokážem zastaviť. 

Možem osrať takýto život.

Nebaví ma to.

WhatEver

Len tak sedíš a pozeráš. Pozeráš na litrovú flašku vody s nadpisom ORCHIDEA. Pomaly vyhasína cigareta ladne položená na kraji poplníku a do toho voňa čerstvo urobenej kávy. Sedíš a nič nevnímaš. Nevnímaš ani to,že z pravej strany počuješ kosenie trávy a z ľavej strany počúvaš banálne problémy druhých. Ako zašumel tabak na konci písmenok MARS odrazu všetko utíchne. Káva je už studená, cigareta vyhasnutá no hluk z oboch strán sa znovu spustí. Odíde človek s problémami, prestanú kosiť trávu a nastane ticho. Ticho tak veľké, že počuješ ako sa vietor hrá s lístím. Zapáliš cigaretu, vypiješ studenú kávu, pretrieš si unavené a zaslzené oči. 

Začne deň. Dáš si sprchu, umyješ sa, pobalíš sa a odídeš. Odídeš preč,čo najďalej, na opačný koniec mesta. Prejdeš sa lesom a nepočuješ problémy druhých ani kosenie trávy. Počuješ len tvoj tlkot srdca, je tak intenzívny až si z toho znepokojený. Trasú sa ti ruky a tvoj tep stúpa. Odrazu sa obzrieš okolo seba a zistíš, že si sám. Zistíš, že nie si sám len tu ale v tvojom živote. A tak čakáš. Čakáš, kým niekto nezakričí tvoje meno a príde za tebou s tým, že už nie si sám.

Maturita.. Formalita

Tak, mám to za sebou, konečne som odmaturovala a je to super pocit. Poviem Vám,nato ako ľudí stresovali to vobec nebolo tak strašné. Celý moj akademický týždeň,ktorý mal slúžiť na opakovanie učiva (v mojom prípade učenia učiva) som tomu moc nedala,každé ráno som si povedala že mám čas,že možem ísť von na pivo,že si možem pozrieť filmy no a ani som sa nenazdala a bol piatok a ja som skoro zo 100 tém nevidela ani jednu. Vtedy mi naskočila trošku panika a večery som trávila v podobe zmierovania sa s osudom. Ráno som sa v pondelok zobudiola s tým,že si idem jednoducho pre nejaké známky a hotovo. Mala som odborné a anglický jazyk v ten deň. Na oboch predmetoch som si doslova vytiahla témy,ktoré som nikdy v živote nevidela a predsa len sa vždy dalo obkecať. Doslova Vám poviem,že maturita nie je absolútne o znalostiach a vedomostiach,ktoré ste za celé 4 roky na strednej nadobudli... Ale kdeže ! je to o tom,ako zareagujete na otázky,či sa viete vynájsť,či viete použiť nejaké výhovorky a prejsť úplne nebadane na druhú tému, celá maturita je o tom aký ste dobrý vo vymýšlaní. Prisahám. Na žiadnej odpovedi som asi nevyužila to čo som sa učila možno tak 10% zo 100% čo je naozaj chabé. Na ďalší deň som si vytiahla zo slovenčiny znovu témy, ku ktorej som sa ani len nedostala a predsa len sa to dalo. Pomerne som skončila veľmi dobre,nato že som sa skoro vobec neučila. Doslova či to boli písomné,praktické alebo ústne. Celá moja maturita bol čistý freestyle. Keď som videla tých ľudí,ako sa psychicky rútia cez statusy na fb a instagrame a samé fotky s hordami papierov,že som mala pocit,že to nie je fotené v ich izbe ale vo zbernom dvore. Neviem,každopádne som nehorázne rada,že to mam za sebou,pretože viac robili stresu ludia okolo ako Vy sami.

Dva dni som prakticky nespala,pretože som sa neviem jakým zazrakom snažila za 2 dni natrepať do hlavy 4 roky strednej a tak som sa po maturite rozhodla,že si jednoducho dám kávu, pojdem si zapáliť a čítať knihu. Ako náhle som sa rozhodla oddychovať ma Terez začala volať von. Vraj na hodinku. Seriozne to tak aj vypadalo. Sadli sme si do podniku,ktorý prevzal kamarát s jeho mamou,dosť sa z toho teším,pretože bol v naozaj dezolátnom stave a konečne s tým niekto niečo robí. Niko mal odjakživa dobré nápady,a je to nejaká tá umelecká duša,takže v lepších rukách to byť ani nemohlo .. samozrejme som dostala už ponuku kreslenia tam na steny,takže sa na to veľmi teším. 

Išla som čakať Terez s Kubom na stanicu,kde sme sa išli rozlúčiť s Džanou a Matúšom, odchádzali do Thajska.. Ah všetci ozaj miznú,teraz prednedávnom bol Boris s Luckou na Islande. Neskutočne im závidím,ale veď nech si užívajú,to je hlavné ! :) Keď sme sedeli v podniku,ani jeden z nás nesršal nejaký entuziazmom a odrazu na mna Terez skrýkla "Muffa veď ty si zmaturovala omg! prečo neslopeme".. Len som dvihla ramená a nevedela čo jej na to povedať. Ja som bola vnútorne štastná z toho takže chlast mi jaksi nechýbal. Obaja boli na bicykloch, Kubo mal tú čistú rachotinu,čo sleduješ každý jeden šrobik,či sa ti po ceste nezloží. Ľudia moji,bola to Mission Impossible again. Kedže nejaký intelekt si zmyslel že nám Tesco budu zatvárať už o 00:00 museli sme sa ponáhlať, Kubo sa ma snažil vyceperiť na ten kormant tej rachotiny.. asi v štvrťke cesty sa to nedalo vydržať ,nehorázne z toho bolela riť, nehorázne napiču terén a to nehovorím o tom,že ten korman sa kýva hore a dole :D nevedela som,či sme prešli obrubník,alebo len v podstate ideme po rovnej ceste. Tak sme vymenili biky a išla som na korman toho druhého,doslova ľudia moji nevedela som,čo bolo horšie,tam som sedela na jednej posratej tyčke a nemala som sa ani čoho držať ani kde mať nohy, najvačšie plus bolo,že som mala sukňu a tým pádom,som hulákala po celej Trnave s holou riťou. Museli sme sto pro vypadať veľmi zúfalo. Traja debili čo kričia, a ponáhľajú sa na bikoch do Tesca pre chlast. Nakoniec sme sa s chlastom zobrali na kopec a boli sme tam snáď do 4 rána, spievalo sa,tancovalo sa,rozprávali maturitné príhody,rátali sme ludí v domoch :D bol to divný večer,ale každopádne pekne spontánny a dobre som sa zabavila. 

PS: doteraz mam modriny na riti z toho rozheganého kormanu -.- :D

Blue and the Grey

"tak to teda zvládni,žiadne stresy, nie že tam zas niekde odpadneš a budú mi volať domo sanitári" ..... Ako mama zabuchla dvere,vedela som, že idem na chirurgiu so zubom. Nikdy som nemala strach so zubárov,oukej nikdy mi to nebolo príjemné,ale zas nechodila som tam so smrťou v očiach. V sekundu ako posledný krát potočila klúčom vo dverách, som si spomenula na Miška a na jeho panický strach zo zubárov. Prišiel nával hystérie,plaču,obviňovania,beznádeje,totálnej zúfalosti, pocit zlyhania na prvej čiare. Bolo 6:25 a stále som plakala,hodinu som sa už nemohla zastaviť odkedy mama odišla do práce. V momente ako som si utrela slzy,som sa pozrela niekam inam, a suché líca znovu zavalili slzy. Nedalo sa to zastaviť,čím viac som sa snažila,tým to bolo horšie. Ako som sedela bezvládne v strede izby na koberci som zbadala na hodinkách umiestnených periferne predomnou čas. Zdesilo ma to,pretože o 15 minut som mala vyraziť a vypadala som jak najvačšia troska,ktorej sa chcelo v danom momente zomrieť. Postavila som sa, vytiahla z krabičky poslednú pretočenú cigaretu a išla ku dverám balkónu. Moje trasúce ruky sa bez síl snažili zapáliť si cigaretu zapalovačom,ktorá bola už dávno premočená od sĺz. Keď som si sadla,povedala som si "je čas" ...utrela slzy,napila vody,zapila nou xanax,zobrala tašku a zabuchla dvermi.

Je až neskutočné,ako sa niektorí obmedzujeme kvoli druhým. Len aby nevideli, len aby nesúdili,len aby sa o tebe nerozprávali, len aby si nepútal pozornosť. Nikdy som nebola z tých,ale prišla som na to, že niektoré situácie,si to jednoducho žiadajú. Prečo? ...Máte chuť riešit čokolvek iné vtedy? Máte chuť ľuďom vysvetlovať prečo sa rozplačeš uprostred cesty autobusom? Máš chuť vysvetlovať ľuďom,prečo plačeš pri čítaní dlhodobého majetku?  Máš chuť sa vobec rozprávať s ľuďmi? ... V danej chvíli sa rozplačete nad čímkolvek a kedykolvek. Len tak po ceste do práce, len tak počas vyučovacej hodiny,len tak pri učení. Ale nie... tak moc chcem,tak moc. Ale treba ísť do školy,či chirurgovi utrieť všetko,dať make up pár krát sa nadýchnuť a vydúchnuť,nejaký ten jemný úsmev a už aj je pre váš okolitý svet všecičko v poriadku. 

Zapojila som si slúchatká, v odraze obrazovky, som skontrolovala,či nie som moc rozmazaná a počkala na výťah. Z ničoho nič, sa mi zapal prehrávač, ktorý som nikdy nepoužívala. Spustil sa song od Parkway Drive - Blue and the Grey, mala som na sebe šedé tričko a modré leginy, ako náhle som počula začiatok pesničky, 15 minutová práca o to aby som pred okolitým svetom vypadala lepšie bola v priebehu pár sekund zničená. Text mi pripomenul Miška znovu, bolo to ako divné znamenie, mala som naozaj zimomriavky celý čas, ako ten song hral. Slzy sa mi valili dole tvárou ako hrášok a ja som nevedela čo mám robiť,len som tak stála pri výťahu a počúvala. Chcela som to niekomu povedať,niekomu zavolať. Ale komu? ...

pol roka aj 20 dní láska ... 

What if i was nothing?

Po niekoľkých mesiacoch, som sa rozhodla,že sem napíšem. Úprimne som aj zabudla skoro,že tento blog mám. Už ma čaká posledný mesiac do maturity a musím si povedať,že na to, v akej som situácii, ju zatial zvládam bravúrne. O 4 dni, to bude pol roka, čo tu Myšička nie je so mnou. Čo sa týka psychickej stránke, je to rovnaké. Nezmenilo sa to ani o fakin 1 percento. Dopujem sa liekmi a som taká chodiaca mrtvolka. Trošku sa zapajam do spoločnosti, ale zas len v rámci. Mamina je po operácii a už ma o5 terorizuje svojou úžasnou povahou takže to sa aspon vrátilo do starých kolají. Je to neustály kolobeh. Práca a škola a málo volného času. Koniec koncov, musím naozaj priznať, že mi to maturitné obdobie bodlo. Mám toho tak veľa, že asi ani nestíham padnúť psychicky na dno. Aj by som sem zabudla pridať.. po 4 dnoch ako mi oznámili policajti,že je Miško mrtvy, dala som si na jeho počesť tetovanie. Tetovanie, na ktoré, keď sa vždy pozriem, si na neho spomeniem a možem ho tak celý život nosiť so sebou. Nebudem sa nikdy tajiť, že bol pre mňa pravý, prvý aj posledný a nezabudnutelný a duplom nenahraditeľný.

Osobne mám pocit, že moje vnútro chce žialom zomrieť za ním. Viete, nedokážem si predstaviť,že už nikoho takého nenájdem a je mi z toho priam do plaču. Nikoho s tolkými vlastnosťami čo mi vyhovoval. Tak neskutočne mi chýba. Dnes pri chystaní do školy ako obvykle mám pustené rádio. Už som bola z polky namaľovaná a odrazu začala hrať od Haberu pesnička "krátke lásky sú tie najdlhšie".... myslela som,že ma v tom momente šlaktrafí, den pred tým, ako zomrel mi toto spieval celý deň a hučal do hlavy. Mohla som sa malovať od znovu,pretože všetko čo som na seba nacápala bolo behom sekundy dole. Koľko krát si pripadám,už ako čistý idiot. Idem nad ránom peši domov a v hlave sa s nim rozprávam, predstavujem si, čo mi odpovedá,pretože už som ho poznala na toľko,že som vedela čo vždy povie. Každý večer si lahnem do postele chystím si plyšového medveďka s ktorým spával dám mu pusu a poviem, že ho milujem. Aby toho nebolo dosť, čo je dalšou novinkou u mňa.. zuby múdrosti bolí to jak maria ! a dávam do seba zbytočne ďalšie lieky. Napokon sa to bude musieť riešit chirurgickým zákrokom a budú mi ho vysekávať, čiže áno nemože to byť len tak.... ďalšia vec u mňa asi nová, krásne mi narástli dlhé vlasy a neskutočne sa z toho teším. Pretože z kvality mojich vlasov, sa mi chcelo naozaj plakať,ale konečne sa to dáva do poriadku a tak mi robia aspoň vlasy radosť. No a samozrejme dalšia vec, znovu mam piercing na perách. 

Fuck this mood

Je po novom roku.Prakticky sa už končí január. Ani neviem kedy sa to všetko stalo a ako je možné,že už mam o 2 týždne 19. Už sú to skoro tri mesiace bez mojej Myšičky. Ako to zvládam? Nezvládam. Celá táto situácie ja úplne mimo mojej kontroly. Po niekoľkých rokoch skúseností,som sa naučila,že luďom doverovať je naozaj svinstvo. Lenže každý z nás sa učíme časom novým veciam všakže? Miško bol zrovna ten,u koho moje pravidlo akoby ani neexistovalo. Mám pocit,že som sa prvý krát ozaj zdoverila človeku na toľko, že si neviem znovu založiť svoju ochranu. Som taká rozhádzaná. Sú dni,kedy sa bavím a snažím všetkým okolo mňa vyčarit úsmev na tvári rozprávaním svojich trapasov, nepochopitelne absordných zážitkov, na ktorých sa náramne bavia a robí mi to dobre. No potom sú tu tie dni, kedy ani mne samej nepomáha nič. Mám natoľko rozkývanú psychiku,že neviem kedy sa zrútim,kedy sa rozplačem a to bezdovodne,bez toho aby mi ho čokolvek pripomenulo. Raz to je v autobuse,či hodine anglického jazyku,raz v práci alebo len tak počas toho ako kráčam ulicou. Denno denne sa to stupňuje mám pocit. Sníva sa mi o ňom,že stále žije a prebudenie je ten najbolestivejší zásah. Budíte sa záchvatmi plaču, nemožte sa nadýchnuť až máte pocit,že máte štikútku. Váš mozog vobec nevníma okolie a vy celý zmatený sledujete izbu,v ktorej žijete toľko rokov a zdá sa vám každé ráno ako cudzia. S týmto prežitkom vstávam den čo deň do školy či práce. Áno. Našla som si práce. Robím cez víkendy aby sa mi vyplnila prázdnota. Kedže som vikendy trávila s ním a s jeho rodinou. Tak neskutočne mi všetci chýbajú, sú to asi najlepší ludia akých som kedy mala možnosť poznať. Von už moc nechodím a tak trávim čas s ludmi, s ktorými som sa dlho nevidela alebo vždy niekym novým. Nedokážem byť znovu súčasťou tých s ktorými som chodila von. Priam ich nedokážem ani vystáť. V skratke? Mám veľa školy,asi takým štýlom,že niekedy pár dní ani nestíham jesť,pretože ozaj nemám skrz to kvantum informácii kedy, ničí ma samota a zároveň som unavená z toho ako to zrovna ja musím zvládnuť a sama,proste nie som žiadny fakin hero just ordinary girl, ale šak all right.. moja tvorba vecí je na bode mrazu,kedže nemám čo a kedy, psychika na totálnej nule a bolesti, tento piatok 25. som pochovávala dedka, otcova strata boloa pre mna natolko silná,až mňa samú to zložilo, mame zistili dačo a musí ísť na operáciu, moje neskutočné plány aká bude awesome padli aj s celou vysokou školou, pretože sa nemám kedy vzdelávať na prímačky a proste nie som nejaký zasratý robot aby som to dala. Všetko sa akosi rozpadá a moj život je totálne prostý,takže čo vám mám k tomu viac povedať sú to hrozné sračky !

Žiadny nadpis ma fakt nenapadá

Tento víkend som si povedala,že sa odreagujem. Každý večer v tomto týždni som makala na veciach do školy až do rána. Ten vikend som si proste zaslúžila. V piatok som sa snažila opiť ale samozrejme to nefungovalo. Bola som s bohuničanmi po dlhej dobe a znovu som sa cítila,že som niekde čím už dávno nie som súčasťou,nie som súčasťou týchto ľudí aj keď pre mňa v minulosti znamenali mnoho. Znovu som pre nich zas ta mala maffina čo je sama. Uvedomila som si,že moj život bol ako milionár za tých 8 mesiacov,darí sa vám a chcete stále viac,lenže stačí jedna chyba a stratíte všetko behom sekundy a opat ste na tej rovnakej nule. Pre rodičov som zas tá nula bez nikoho. Znovu nemam nič,znovu nemám nikoho a znovu mam niečo budovat? Nemám chuť do života,nemám chuť sa prebúdzat, nemám chuť ani len rozmýšlať,nechcem vedieť,čo je za deň nechcem vedieť nič. Najradšej by som utrpela stratu pameti na dohladných 5 rokov aspoň....Spomienky ostanú v človeku,lenže ho iba týrajú,ubíjajú človeka v tom aké to bolo vtedy všetko dobré a teraz nie je a už nikdy nezažiješ rovnaký moment aký bol vtedy. Po piatku a sobote som si uvedomila,že miešat weed s liekmi na psychiku a chlast neni najlepší napad asi ked som sa ráno zobudila. Už som si konečne myslela,že som súčasťou niečoho,že niekam proste konečne patrím. Jeho rodičia mi boli ako vlastní a preto som tam tak rada odišla,cítila som sa ako keď majú rozvedení rodičia rozdelenú opateru tak na víkendy som chodila k tým lepším ... a teraz? som stale s tou rovnakou rodinou čo mnou pohrda a nepodporuje,znovu som v tom istom prázdnom byte kde so mnou nikto neprehovorí ani slovo ,znovu travim vikendy u babky pretože by som ich doma nezvládla,znovu plačem,všetko ide od začiatku. Znovu nemám NIČ a NIKOHO, aký význam má žiť keď nemáte pre koho žiť? ...

Cross

Každý z nás si nesieme so sebou svoj kríž. Je naším tieňom, je našou dušou,telom a súčasťou našeho bytia,našej existencie. Zamysleli ste sa niekedy nad tým,čo je práve ten kríž u vás? Mojim darom a priekliatim je tma, temnota, šero. Od detstva nemám rada svetlo, dni trávim spánkom a v noci sa cítim bezpečne. Mávate tie paranoje? Že vás v noci niekto prenasleduje? Že niekto čaká za rohom a chce vás prepadnúť? Nesnažte sa oklamať samých seba,každý z nás od času cíti neistotu, cíti,že tam zrovna za tým rohom je niečo čo vám može ublížiť a radšej zmeníte smer cesty aj keď má trvať o 13 minút dlhšie. Ja sa cez noc nebojím,že ma dakto prepadne,že mi dakto ublíži,to skor cez deň. Noc je mojim útočiskom, mojim svedomím do ktorého sa rada vraciam , noc je druh energie z ktorej čerpím silu. Dlhé roky som sa obklopovala ochrannými amuletmi,ktoré som dostávala od blízkych a ani sami nevedeli čo mi dávajú. Myslím,že moj život je temnotou prenasledovaný. Žijem ňou, žijem s ňou a pohlcuje ma doslova. Každého z nás pritahuje dačo iné.  Ak by som si mala vstúpiť do svedomia, myslím,že som mohla byť už asi 7 krát mrtva, z toho asi 2 krát zbitá do krvi ale nestalo sa. Vždy som sa tomu vyhla,aj keď boli momenty,kedy to bolo o chlp. Moj život sa ocitá neustále na hranici medzi životom a smrťou. Niekto,niečo na mňa dohliada. No nie nič dobrého a to som tušila už ako malé dieťa,no teraz to viem isto. Pripadám si ako hračka, som niekoho bábika. Poznáte ten krásny trik ako potrestať dieťa? Dať mu niečo po čom túži z hlbky svojho srdca,necháte mu to dlhšiu dobu aby si na tu vec zvyklo a následne mu ju zoberiete. To je moj život, sú to dary,ktoré sú dočasné, sú to dary,ktoré sú utrpením. Raz ako som tu dávnejšie spomínala,mi jedna žena povedala ,že v mojich očiach sú životy druhých ľudí. Pokaždé ku mne dakto príde a keď nastane čas,že som ho niečomu priučila tak odíde. Stretla som mnoho ľudi,mnohých názorov a niektorí vo vás jednoducho zanechajú stopu,niečo ako otlačok,ktorý budete mať stále pred očami alebo sa sám pripomenie,keď bude správny čas. Vraj som na svete aby som ľudí učila, lenže na to aby bol niekto učitelom, sa musí naučiť najvačších strát a útrap tohto sveta. Ako mám byť učitelom,keď som stále žiakom. Tieto životné lekcie ale nie sú pre mňa vhodné na to aby som svoju kvalifikáciu ukončila. Cítim v sebe to najvačšie dno,tú najvačšie prázdnotu a samotu. Keď som mala 14 a prešla som si istým obdobím,myslela som,že horšia vnútorná bolesť nie je. Aj keď to boli dva roky utrpenia, moj terajší mesiac je ako za tie dva roky. Cítim ako sa moje vnútro samo požiera, akoby moja duša padala do čiernej diery a ja s tým nedokážem ani pohnúť. Znovú vidím,a cítim veci okolo seba tak intenzívne. Keď idem sama domov v noci cítim vietor na koži aj cez vrstvy oblečenia počujem ako sa rozsekáva vzduch medzi časticami,cítim ako sa ochladzuje vietor a vnímam ako sa posúvajú mraky. V japonsku je číslo 13 tým najhorším,ak si všimnete,neexistuje u nich,vymazali ho doslova z povrchu zemského, izby v hoteloch,matematika. A mňa prenasleduje celým životom. Piatok 13 narodená, najlepší otec na svete Piatok 13 narodený, byt čo mám zdedený je tri krát hádajte v akom čísle? Jednoznačne,že 13.... deň oznámenia,že moj priatel je mrtvy? Piatok 13steho. Ako hovorím,každý si nesieme svoj kríž,ktorý nás nikdy neopustí a bude nás prenasledovať do konca našich dňov. Otázkou však je,dokedy sme ochotný ho niesť a odložiť ho či prenechať niekomu druhému? ....

Deň,na ktorý nechcem spomínať

Dní ako je tento je kopa,raz od času ich proste mám a viem,že musia existovať. Pred pár dňami boli dušičky. Ako každým rokom idem na cintorín zapáliť Lukášovi sviečku a nejaka ta slza padne na kvetiny od jeho rodiny. Každý krát keď som počula zvoniť zvoniec z kostola mi hrali Pink Floydi viem,že si to vždy spieval naše High Hopes. Čo bolo zvláštne keď som išla s frajerom mestom a boli dušičky,bolo počut kostol a povedal mi to isté. Ah, priala by som si keby si tu. Asi to je sobecké ale naozaj by som ťa raz od času potrebovala...mam pocit,že si bol jediný človek na planéte kto ma chapal a mal ma naozaj rád. Ano je super,mam frajera ale to nie je ono. Niesme zrovna pár čo sa navzájom utešíme keď to je treba,práve naopak,keď plačem ukončíme to vetami že to bude dobré a skor sa predbiehami tým,koho život stojí momentálne za vačšie hovno . Chýba mi,že ked som prišla s modrinami,s plačom že si sedel pri mne celu noc a hladkal po vlasoch utieral slzy a dával pusu na čelo. Je fajn cítit lásku od niekoho,ked ti ju druhý bere . Nič sa dokopy nezmenilo,život stojí rovnako nahovno ako pred tými skoro 7dmimi rokmi.... bože to je tak moc :´( tak dlho som už bez teba....... 

Creepy Day

Dnes som mala v skusku divný deň. Moje ráno bolo ako obvikle veľmi ťažké,kedže sa mi moja milovaná škola začala. Ano, som maturantka (holy fuck) .. Hlava mi išla prasknúť a moje telo malo 4-násobok mojej váhy. Nebola som schopná ničoho doslova, moje telo odmietalo spolupracovať s myšlienkami. Po 20 minutách rozporu medzi mojou osobnosťou som sa uráčila vobec vstať. Deň dozadu som bola u doktorky pre nové lieky. No neodradilo ma, si tento deň blicnúť, proste sa mi nechcelo. Bol to bezproblémový deň,žiadna ťažká hodina ale akosi sa to na mňa všetko sype, nieže by som mala v tej škole dako vela ale neviem tak celkovo psychicky.

Ochotne som mame oznámila,že do školy idem až na druhú hodinu,čo je na našej škole úplne reálne aby som mohla ostať v teple čo najdlhšie. Ako odbila 9ta hodina ráno som sa pobrala do "školy".. cesta okolo polikliniku bola náročná,keďže som mrzla a každý meter som preklínala svoje rozhodnutie. Prechádzala som sa nákupným centrom,sledovala ľudí, a našla špeciálny obchodík s domácimi sprcháčmi a podobným. Aspoň dačo čo mi za tento mizerný deň zlepšilo naladu. Prestala som sa akosi cítiť dobre a tak som si išla do parku sadnúť a niečo pojesť. Neskutočne tam fúkalo a omrzalo mi snád všetko. Presunula som sa trošku ďalej kde som očakávala lavičky na slnku ale ako je naša špičková Trnava preslávená našla som akurát tak betom v tieni. Zapálila som si a prišla do obchodu...čo som mala robit? krátila som si čas... na to som stretla babkiných známych,bože usta ma od toho falošného usmevu boleli. Cítila som sa celý deň ako zbitý pes. Chcela som ísť už domov,aj keď bolo málo hodín. No povedala som si,že zájdem ešte do knižnice. Prvá mi padla do ruky kniha "Duchovia medzi nami" neviem prečo ale ako som si prečítala zotri riadky som si povedala,že musí byť moja. !

Celá štastná,som si našla lavičku pri kostole,kde ako tak zasvietilo raz od času slniečko a prechádzali okolo mňa ľudia. Vytiahla som knihu a spokojne som začala čítať. Bol to fajn pociť,byť niekym kým človek je,no málokedy sa prejavuje. Prešiel okolo mňa chalan s kočíkom kde mal malého chlapca, cítila som jeho pohlad.. neustála nedokázal prestat, sem tam som sa na neho pozrela, po asi 10 minutách už prišiel ku mne a povedal mi,že sa mu o mne snívalo. Bola som v šoku. Po ceste domov som našla náramok shabalový, len tak tam ležal. Čím viac som sa blížila domov mi bolo horšie a horšie,pri otvorení dveri som utekala na wcka a zvracala som cez hodinu. Po prenose do nemocnice mi zobrali krv a povedali,že to je sposobené liekmi vraj aj tá k ničomu nálada k tým liekom patrila,na nejakých ubohých 5 % má vplyv depresii alebo podobných sračiek. 

Keď sa začalo zotmievať sa mi z ničoho nič na mobile pustila od Evanescence pesnička Hello....

neviem čo je toto za deň ale fuh.

Holiday

Finally! Je to tu, mám prázdniny. :)

Dlho som sa tu neozvala,tak znovu pripomínam,že žijem a mám sa najsuper :) Víkendy trávim so svojou drahou polovičkou :) Naposledy sme boli na jeho koncerte v Zlíne čo bola super cesta vdaka ludom ale nie vdaka akcii, no aj tak som sa bavila :) Išiel s nami aj Raven,ktorý sa posratal o zábavu či už cestou v aute alebo rovno už na akcii, ostatní z kapely sú uplne v pohode. A na moju myšičku,ktorá hrala som bola najviac pyšná :3 Hold mám najšikovnejšieho chlapa na svete čo dodať :)

Tento vikend čo bol sme boli spolu 4 dni, ani sme si neliezli na nervy čomu sa osobne dosť čudujem. Boli sme večer vonku, na další deň na oslave jeho maminy a na další deň sme sa išli kúpať a ten ďalší oddychovali :) bolo skrátka super :) konečne si prázdniny užívam s niekym, koho ozaj milujem a je mi s nim naozaj dobre :)

Žial teraz ma čaká dllllllllha doba bez neho. Ideme totiž to s našimi a mojou babčou a dedkom na dovolenku do Tatier. Budeme tam od Soboty do Soboty čiže dva a pol týždna neuvidím svojho drahého čo ma zabíja. Mohol isť s nami naši mu to dokonca navrhli ale nemohol kvoli práci. Je mi to dosť lúto,mohli sme stráviť spolu super dovolenku ale žial čo narobím. Ani sa mi tam nechce bez neho, mám pocit,že sa tam akurát tak pohádame si myslím.  No nevadí uvidím čo to bude. Každopádne keď už nič iné aspoň na tú prírodu sa teším :) Možno pojdeme aj do Polska vraj :) tak snád tam niečo užitočné nájdem :). 

Paulie s Norom onedlho odchádzajú na stop do Holandska, ah ako im len závidím :). Spontáne cestovanie so svojou polovičkou po svete. Už minulý rok boli v Amsterdame a ešte v Paríži, tento rok plánujú znovu Amsterdam a o týždne potom zas Chorvátsko,kedže to je na úplne iný smer. A tak neosávam uplne smutná, na svedomí mám pepsinku :) ich mačičku :) o ktorú sa mam starať a aspoň hodinku sa s ňou hrajkať. 

Enjoy this moment!

Zdravím, opať po nejakej neskutočnej dobe sem píšem. Ako formalitku ako sa vobec mam,ako moj život pokračuje,či má dáke drastické zmeny alebo podobne. 

Skúsim Vás vniesť do obrazu. Mám sa hmm skvele? Škola ako vždy nič moc,ale mala som teraz dva týždne prax,aj keď som dosť behala po klientoch,tak to bolo istotne lepšie ako kysnúť v škole v lavici :) . Dovod prečo sa mám fajn? Ani neviem,ale asi najvačšia bude asi Miško. Sú to dnes krásne origoš uplne realne 3 mesiačiky,čo mi tento poklad robí radosť zo života <3 takže dnes máme menšie malé výročko :) Je to úplne super pocit :) že sa mi tá doba s nim zdá ako zopár týždňov,mám pocit,že mi nikdy nebude stačit celý moj na to aby som využila celý čas,čo s nim chcem stráviť :) Máme sa spolu fantasticky,jeden druhého si vážime,sme stále zalúbení ako na začiatku,dokonca by sme vraj obaja tvrdili,že čím dlhšie sme spolu,o to to je silnejšie :)

Prednedávnom som stvárila deň u nich,boli sme na ich malej chatke. Bolo tam super,je to malinké utulné,,úplne presne podla predstav :) Boli sme tam s jeho rodinou,my sme prišli síce neskor ale nevadí :) . Mala som požičanú jeho šedu mikču,pretože ja som hrozne lenivá si brať oblečenie na vyše :P Zabávalo sa,pilo sa, neskor sa opekalo :)) Na večer sa už dosť ochladilo a tak sme sa vybrali domov,kedže ja som bola v tenkych mačičkových legínach . V ten deň bolo všetko inak,už len skrz jednu vec a skrz toho,že moja mama o všetkom vedela,aj mi to dovolila,kedže s  ňou Miškou aj volal. Potešilo ma to,konečne za 18 rokov mojho života, mamina voči mne prejavila nejakú doveru. Bol to ten najlepší pocit na svete,nemusieť samú seba dohnať ku klamstvám,ktoré som nemala rada,pretože sa z nich ťažko vymotávalo. Pretože,ak by som neoklamala,nikdy by som nikam neprišla pri mojej rodine,smutné,ale žial pravda. Radšej oklamem pár krát a zažijem,ako neoklamem,preplačem a nezažijem. To,že mi vynadá,a bude mi to týžden pripomínať vklude prekusnem :) 

Včera Miško prišiel ku mne do Trnavy, išli sme aj spolu s mojimi rodičmi na výlet,do Bojnej,ak Vám to teda niečo hovorí tak lepším názvom Ranč pod Babicou . Je to taka provizorná piďi ZOO or something s atrakciami pre deťúrence just príroda a podobne. Čakala som dáku extra spoveď zo strany mojej mami,ale zachovala sa fajn. Bavila sa s nim uplne prirodzene a tatino rovnako,čo ma tiež veľmi tešilo. Samozrejme z čista jasna sa musela ozvať aj moja milovaná babička,že sa nachádza presne na rovnakom mieste a možno sa stretneme. Slovo možno v reči mojej babky,je len niečo ako kricí manéver,vždy to proste znamená doslovné ÁNO!! Bol to vskutku pekný deň spojený s výletom. Na večer sme mali ísť spať kamarátke a jej frajerovi,kedže sme mali oslavovať jej narodeniny,maturity, Miškove skoro narodeninky,záverečky, a kamarátove meniny skoro . Po ceste sme sa zastavili,kúpiť flašu vodky. Ja také vobec nepijem,ale koniec koncov k pár trom či štyrom poldecákom som sa horko tažko dokopala,aj keď mi to nič nespravilo ale never mind. Tiež to bol super večer :) bavili sme sa aj keď svojskym sposobom a  hlavne mi nič nechýbalo v daný moment. U tej kamarátky tvárim značne dlhý čas,čo znamená,že vždy na balkone keď osamote fajčím myslím na to,aké by to bolo keby tu je so mnou Miško, a tento krát znovu konečne bol :3 Noci pri ňom ako vždy najlepšie a stále sa topím keď sa na mňa usmeje, otrie si noštek o moj :) stále som rovnako z toho nadšená ako v prvý deň s ním :) a nemyslím,že sa to dáko zmení. Keď som ho išla vyprevadiť na vlak,som sa rozhodla,že keďže mám vlaky zadarmo,prečo neísť s ním,keď som lenivá si porobiť robotu, po Hodine a 3/4 čo sme čakali,na autobus,mu povedali,že je uplne plno a nedostane sa tam :/ , mne išiel vlak a bolo mi hrozne luto,že musím od neho preč a celú cestu som na to myslela,že je tam sám,samučičky,moj malinký :/ . Nevevela som ako sa dostane domov či mu ide neskorší bus,či vie aký ide a či dáky ide, chudatko moje uplne mi to je luto, a najradšej by som ho teraz objala a vymojkala,za to,že to tak dlho vytrpel v tom Trenčíne,ale ja mu to vynahradím :3

Niekto odomna dostal aj samozrejme super

TORTIČKU ! :)

Thug Life

Práve som sa ocitla v tom pocite mať 18. Nastal čas,pár mesiacov uplynulo od mojej plnoletosti a ja si konečne začínam uvedomovať aké to je. Nevznikajú mi nejaké benefity extra. To čo mám v podstate už povolené je limitované vždy niečim,čo je strašne ťažko dosiahnuteľné. 

Predstavovala som si to úplne jednoducho. Mojich 18 som videla iba v tom,že konečne si možem pýtať cigarety a pivo bez toho aby som si kúsala do spodnej pery,to,že budem mocť už kam chcem,že budem mať viac slobody aspoň o trochu a že ma konečne budú považovať za staršiu a dospelejšiu. 

Ono je to síce všetko pekné ale žial,toto sú teraz veci,ktoré ma absolutne netrápia. Moj 18 ročný život sa točí len o tom,aby som mala peniaze. Aby som našla prácu,ktorá je tažko hladateľna a venovať na ňu všetok moj čas čo znamená dať bokom spánok, učenie sa v neskorých ranných hodinách a dopovanie sa liekmi s kruhami pod očami.Príliš dlho času som strávila už s rodičmi. Mám ich rada,len mi je až do plaču,keď sa tam vraciam. Po dlhom čase som sa rozhodla niečo spísať na papier. Chyba! Len na 2 dni som nebola doma a moja matka musela perfektne prehladať moju izbu. Musela si prečítať všetko! Proste musela! .. Najviac ma ničí tá nedovera vo mňa,keby na nu mala aspoň dovod ale nemá. Je mi z toho všetkého na nič. Že nič nezvládnem. Čo je horšie,že si to niekedy ozaj myslím, mam tak hrozný pocit,že mam toľko nedostatkov,že sa neorientujem v tolkých smeroch vecí života,ktoré potrebujem a nemá ma ich kto naučiť. Pri tom za niektoré vedomosti čo mám by druhí dali neviem čo,no aj tak sa sťažujem,presne tak! 

Momentálne chcem odísť, myslím to naozaj. Našla som chlapa,ktorý ma robí šťastnou a chcem byť iba s ním. Len to stojí všetko hrozne vela. Bude to pre mňa najtahšie obdobie. Vybavovačky,hladanie bytu,zariaďovanie bytu, oznámenie našim ,že odchádzam ... už teraz vidím ten matkin pohrdavý pohlad s myšlienkou typu "dávam ti rok,a vrátiš sa a budeš mu plakať na ramene aka si bola sprostá".. šporanie peňazí. Toto som nechcela riešiť v 18

Myslela som,že sa budem zabávať,víkendy preflamujem s rannými opicami a moj život bude jednoduchý ah aká je tá fantázia pekná...

Something,nothning or everything?

Ľudia,divné obdobie. Neviem ho ani zaradiť. Mám pocit,že moja existencia v tomto svete sa prvý krát stretla s niečim takýmto. Moj život sa ocitol myslím na presne strednej zlatej ceste ako sa hovorí. Nie je všetko dokonalé,ale ani tak zlé aby som si na niečo extra sťažovala. 

Za posledný mesiac sa toho udialo celkom dosť. Ako vždy znovu nastali komplikácie s mojim telom,ktoré proti mne už dlhé roky rezignuje. Prihoršilo sa mi počas jedného krásne na piču dňa. Skončila som na pohotovosti a ako vždy mi zistili veľké hovno. Úprimne? áno,bola som z toho zničená,ako vždy. Veď si len povecme úprimne,koho ihly rukavice biele plášte odbery krvi a morbídne chorí ľudia nevyčerpajú. Teraz to vypadá,že sa sťažujem,čo sa aj čiastočne,ale je tu ALE. 

Je tu ďalšia krásna strana, a to je ten moj poklad Myšiak. Som s nim naozaj šťasná a predstavila by som si s ním snáď život do posledného výdychu. Ten chlapec mi lepší dni keď stoja za nič, je vždy tam,kde ho potrebujem, áno sem tam sa dačo nepodarí a pochytíme sa. Ale aspoň nám na nás záleží a to je to hlavné. Myslím si,že nám je spolu úžasne. Chcem sa každé ráno pri ňom zobúdzať, chcem mu každé ráno dať pusu na noštek alebo čelo a povedať mu dobré ráno, chcem pri ňom zaspávať a počut ako mi pred spaním povie potichu,že ma miluje. To je čo? Priam neuveritelné pri mojom vkuse na chlapov :D 

Všetko je vyrovnané. S týmto sa moj život ozaj nestretol. Nesmútim no zas ani neskáčem radosťou (samozrejme ak nie som pri ňom.) Všetko zlé,mi on jednoducho kompenzuje. Verte mi ,ani sa to nedá. Prednedávnom som celkom dostala nervy, lenže sa mi v hlave vybavil obraz akoby bol priam reálny,ako sa na mňa usmieva polovičkou tváre zaborený v poduške s najspokojnejším úsmevom na svete keď sa na mňa pozerá. Ten hnev proste prejde. 

Začína mi ten stred neskutočne vyhovovať. Prečo? prečo nežiadam byť šťasná úplne? Z jednoduchého dovodu . Zažila som pár dní číreho šťastia no každých 5 sekúnd som trnula v čom je háčik, a čo sa stane . Takto? neočakávam nič. Viem ,že pokial mam jeho, nebude nič na svete čo mi čokolvek skazí. 

Tak tu sedím,počúvam Flyleaf, spomínam na časy kedy som spievala a bola som dieťa, smútim za mojim zlatom a pomaly mi padajú oči na klávesnicu. Ťažko bez neho zaspávať. No aspoň s pocitom,že je moj <3

Takéhoto maca odomňa dostal :3

7.3.

Sou,za poslednú dobu sem píšem samé pozitívne veci,čo sa nestalo ešte :D . Ale tak dovod je asi vidno pár riadkov nižšie :) 

V sobotu som sa odhodlala ist do UH ,išla som ráno na vlak najpr do TN (horko tažko :D piatok bol rušný) neskor busom do Čiech. Celu dobu mi v buse spievali malé deti Hakunama tata,čo sa dalo prežit ale nie keď to spievali asi 25ty krát,akože ozaj? -.- 

No a potom som uvidela to moje malinké :3 celé v čiernom oblečené :3 

Bol to proste najepší deň na svete,najlepší aký len mohol byť. Myslím,že obaja sme boli najviac štastní ako to len išlo,keď sme boli spolu :). Spoznala som jeho rodičov,(úprimne myslela som si,že to bude horšie)jeho brášku atď.Keďže som nestihla večer autobus tak som u neho spala,ďalšia top noc :) a ďalší deň s ním :)

Je to ,to najvačšie štastíčko a uplný poklad,má najkrajší úsmev na svete a budem si to stále tvrdiť :)

takto si moji dvaja rozkošnáci odfukovali <3 

Milujem ich najviac na svete :33333

ďakujem za to že si <3

Remember this

10.2.2015

Moje budúce JA.Píšem ti sem aby si vedela,aké to teraz je a bolo.Možno raz utrpíš dáku mozgovú poruchu a nespomenieš si.(Oh nie srandujem :D) Chcem aby si si toto prečítala o pár rokov alebo vždy,keď ťa tento rozkošný chlapec rozčúli.

Keď sa pozrieš na tento obrázok,stále sa roztápaš a ideš plakať štastím? Vždy ked pozrieš na tu fotku máš odrazu na tvári usmev? :) Presne tak to má aj byť. Tento chlapec bol jeden jediný,ktorý ti za celý život neublížil.Nehnevaj sa na neho za hlúposti aj keď si to dakedy zaslúži.On to s tebou tiež nemá ľahké.Sama vieš že sa samé zniesť tiež niekedy nedokážeme.Je to ten najlepší človek,ktorého si kedy mohla stretnúť.Keby mohol,rozdal by sa kvoli tebe.Je ten kto utiera slzy keď je všetko zlé a celý svet je proti tebe aj keď jeho trápia vlastné problémy.Je to ten človek,ktorí keď sa s tebou háda to chce s tebou vyriešit aj ked tie veci čítat bolia.Je to človek,ktorí ti podla hlasu povie čo ti je,či si ospala,chorá,štastná,nahnevaná.Spomínaš keď ste po prvé pár krát volali?Prerozprávala si 3/4 rozhovoru a on ta len stale počúval alebo sa smial.Časom keď bol s tebou začal byť sebavedomejší.Pamatáš ako ti povedal prvý krát,že ťa Miluje? Celu noc si nespala šťastím.Trošku si ho postrčila ale to je to najmenej čo si mohla spraviť.Pamataj si,že ti ho vesmír poslal.Potrebuješ niekoho s takýmto srdcom.S jeho vlastnosťami aby si nezabúdala byť občas milá,aby si mala ešte nejakú nádej v ludí,že sú aj dobrí,pretože on ním je.Ked ta sem tam zbadal sa len tak usmievat a opýtal sa čo je.Vždy si povedala nič,že si sa len zapozerala.Dobre vieš,že to nebola pravda.Ďakovala si snáď anjelovi,že ti ho priniesol do života.Nič nebolo krajšie ale sledovať ako sa smeje a aký je štastný,aspoň chvílami.Nikdy pre teba nebol krajší darček ako vidiet jeho úsmev.Nikdy mu prosim neoblíž.A hlavne si pamataj,že všetko čo robíš,robíš iba pre neho.Nedovoľ mu opustiť tvoj život.Nedaj mu na to dovod.Pretože on je Všetkym !

Hearts on Fire

Znovu je piatok večer a ja nemam nič iné na práci ako sem postovať tie sprostosti čo mam v hlave.Ale nie,teraz vážne.Som chorá a opúšťam sa pri seriáloch.Je to sociálno-spoločená vražda,verte mi. Moje telo značne trpí už preležaním všetkého druhu.A tak spomínam.Ležím a prstami prebehujem cez rolety na mojom okne.Spustil sa mi "náhodne" song,ktorý som počúvala vo velmi nepríjemných sitáciach.Asi by som naň aj zabudla.Ale prečo som sa pri ňom rozplakala? Vietor takmer nepočuť,zima obaluje cele moje telo,svetielko v mojej izbe len utlmuje všetko,čo teraz cítim.Vstala som a zapálila sviečku.Tiene ohňu tancovali do rytmue a na mojej tvári sa objavil malý úsmev. Práve v ten moment ako som videla tie tiene.Som čiastočne pochopila kým som.Pochopila som vetu raz od jedného neznámeho chlapca,ktorý hneď zmyzol. 

,,Si príliš zložitá,na to,aby si bola jednoduchou.No zároveň si príliš jednoduchá na to aby si bola zložitou.Si ako všetky živly,ale jeden zároveň.Si oheň.Si tá,ktorá na srdci a na tele hreje,no zároveň sa jej ludia bojia aby sa nespálili.Si tá,ktorá ukazuje svetlo no zároveň temnotu.A len tak hocikto nemá na to aby sa s ohňom zahrával."

Neznámy chlapec.Neviem kto si bol,ani prečo si zmyzol a už vobec kam,ale ďakujem ti za toto čo si mi v ten večer na opekačke povedal.Budem si to pamatať do konca života :) 

Hazard zo životom

Dnes večer,som prišla na vec,ktorú mi ludia často robia. Ktorá ma tak moc vyčerpáva. Prosím Vás to,že vonku neprejavujem svoje emócie,neznamená,že to tak ozaj je. Keď prídem domov, každá veta sa vráti,každá rana pod pás. Už s tym všetci prestante,že všetko zvládam,doslova sa s tým dajte vypchat,tiež som len  človek,ktorého raz od času dačo bolí.

Vianoce som strávila v Nemocnici,nič nové v tomto blogu.Popraskané žily,s milión diagnózami ale vraj ani jedna nie je presná (ako vždy) a Silvester? s rodičmi som išla pozriet do Bohuníc,kde som ostala v klube .

Cez víkend,som išla na dve hodinky na kamarátkinu rozlúčku,odchádza do Estónska (závisť) ale bude mi za nou smutno. Ako som tam tak sedela s chalanmi a videla ako sa balia špeky som si povedala kašli na to dnes. Načo? tak som sa presunula k Palovi (drogový expert) tá kamarátka bola jeho frajerka 6 rokov a teraz jak odchádza sa rozišli asi mesiac dozadu. Usmieval sa a všetko,ale za tým boli tie drogy,ktoré malo polovička podniku. Mala som chut si ísť aspoň pre pivo a nebyť tam doslova na triezvo,z jednej strany sa pilo z druhej rollila zelina a z tretej strany sa podsúvali drogy od výmyslu sveta. Išla som si zapalit,že si vyvetram hlavu (vnútri sa nefajčí) z jednej strane očúvam o tom akú má typek vzorku novú,že dalšia odrody,z druhej zas že čajku frajer masíruje pre blow jobe -.- (ok toto ma fakt prekvapilo :D uznávam) čakala som na kamarátku kedy príde z Prisonu (polnočká pizzerka ) tak som si zapálila druhú,vystriedali sa pri mne ludia tak som dúfala,že budem očúvat nejakú konštruktívnejšiu tému (ok nechapem ako som si myslela že kantri najdem niekoho s konštruktívnymi rozhovormi :D ) Kamarátka bola stále nedohladne,a tak som išla na s5 do tepla. Sadla som si k Palovi (všade boli ludia natlačení jak sardinky) a tak som sa s nim rozprávala či s tou mojou kamarátkou teda už nič? veď mali 6 rokov sjúpr vztah,bol z toho zničený na hlase to bolo uplne počut,mam pocit,niekedy,že to viac prežíva ako ona čo je hm? So sweet <3 Zobrala som do ruky kofolu,napila a vtom počujem od Pala " a ty čo? nevypadáš nejaká najštasnejšia"  (palo je dost introvert,utiahnutý do seba je taký malé genius priam chemik,to čo ma v hlave by veru nikto nechcel) Ani neviem ako a vytiahol na mna celý Arzenal ! svojich drog,ponúkol mi každú , obhajoval ich jak defka v marketingovej brandži,okolo jednej drogy by vyprával hodinu,až som nechapala,potom vytiahol krabičku s cukríkmi odkial "fakt nenapadne :D" niečo lovil. Vytiahol priesvitnu tabletku kde bol vnútri prášok. "Maffina daj si MDMA,bude to lepšie" kukala som na neho. Zasmiala som sa :D buchla som ho do ruky "Palo ty hovado ty ma chceš zdrogovat a zneužit" nedala by som si ale ta myšlienka,že kde zas,vždy mi idú do cesty tie drogy,proste stále,nechapem kto ma skúša -.- ale jako už by aj stačilo. Dat si niečo pre to,aby si zlepšil to,čo teraz dobré nie je? Ok,ale dávaš do toho všetko.Čo ak sa ti to zapáči,nemať starosti,k tomu lacná droga 2 €? nie jeden može začat. Ale staviť celý život? Dať aj to posledné aj keď nie najlepšie ale jediné čo ti ostalo? Nie dakujem,radšej ostanem pri svojich depresiách ako zovretá pri detoxe v liečebni...Už bez života

Wish U Were Here

Deň pred vianocami.Je  23:22 a ja plačem pri Pink Floydoch v mojej detskej izbe.

Mám 17 rokov a stále sú tie Vianoce rovnaké.Rok 2014 bol otrasný! nechutne katastrofický.Cítim ako sa mi srdce po vláknach trhá,ako mi nadvihuje ohrizok v hrdlo od intenzity silého tepu,cítim ako ma to pichá pri každom vzlyku a pri každej vete aká som neschopná a zlá a ako sa nesnažím. Cítim svoje ladové ruky,aj keď je v izbe 20 stupnov.

Keď som postúpila rituál s mamou aby ma nebolela každá urážka od nej,myslela som,že to bude konečne také,aké má byť.Bolo,pri mame ale nie pri ostatných. Raz mi jedna žena povedala,že moja osobnosť,moj dátum narodenia,moje znamenie je v tom,že je jedno,či sa zbavím teraz osoby,ktorá mi ubližuje a uráža ma,pretože ako náhle sa jej zbavím,príde ďalšia.

"Neschopnosť,rob viac lebo toto nestačí,nevidím,že by si sa snažila! , nemáš na nič dovod,"

milion fráz,ktoré ma ničia,tak často počuté a stále bolia rovnako

Rozumiem prababke,keď mi hovorila,že za komunistov to síce nebolo lahké,ale doba bola krajšia.Veru bola,síce som ju nezažila,no len z rozprávania a filmov,to bola krása,ktorá sa s dneškom nedá zrovnať.Ako by som rada žila v tej bezstarostnej dobe.V dobe keď sa ľudia k sebe správali ako ľudia. V dobe keď si medzi sebou neubližovali.Chcem byť to malé dieťa,ktoré ležalo na starom hojdacom kresle na prababkiných kolenách a počúvať,ako mi hovorí o vojne,keď pre nich prišli rusy a nemci.Nechcem mať 18,nechcem ani týchto zasratých 17,chcem mať znovu 10 a zastaviť to navždy.

O pár týždňov,ma čaká operácia,niečo náročné.. ako vždy srdce.Opakovane podobná operácia,žial s velkým rizikom,je veľmi malé percento,že ju prežijem,ale lepšie je 5% na prežitie ako bez operácie žiadne.Mama má trombózu a bojím sa o ňu,celý tento rok je na hovno a s Miškom?...to je to,čo je napísané hore,viac ma všetko bolí,ako by som sa mala na niečo tešiť.Povedať už ale nikdy nič nemožem. Z nejakého dovodu sa mi život fakt extrémne kazí a ľudia mi ubližujú,lenže mňa to ozaj nebaví.Nebaví ma pozerať na seba do zrkadla v akom zúboženom stave som.Nebaví ma sa usmievať pred rodičmi aj keď je všetko totálne na piču! 

SKURVENÉ VIANOCE ! NENAVIDIM ICH !

i hope 4ever

Dlho som sa tu neozvala,v prvom rade sa chcem za to ospravedlniť,ale nebol čas.Nedalo sa kedy a všetko sa komplikovalo.Aby som vám objasnila situáciu posledného pol roka,keď nie viac.

Pred 3/4 rokom,mi mama zasadila veľmi bolestivú skúšku a to bolo odlúčiť sa od Miška.Veľmi obtiažne obdobie,no musela som všetko nechať bokom a naznačiť mojej mame,že toto bola posledná kvapka,kedy so mnou manipulovala v mojom živote ! Tak sa stalo,pol roka som nežila doma.A mala som sa fajn.No..fajn ako sa to dá povedať,fajn bez mami ale nie bez neho.Dni boli dlhšie a myslela som,že sa nocí ani nedočkám.Ak bola noc,tešila som sa na ráno,pretože tie boli snád dlhšie ako dni,keď som nespala.Keď prišlo ráno,tak som si želala noc.V podstate som nechcela vobec existovat, k čomu mi je sloboda,ak viem,že niekto komu konečne na mne záleží trpí.Bolo mi k ničomu a pri tom mi neuveritelne chýbal.Bol mojim všetkym a ja som mu musela dať zbohom,čo bola najtahšia vec,čo som za 17 rokov spravila.

Boli dni,keď som sedela a pozerala do blba,strávila ho s vyloženými nohami na balkone,kávou a cigaretou,kde som sa utápala v agónii bolesti.A ostatné dni boli zas kritické,plač,bitie a rozhadzovanie všetkého okolo,keby nemam sem tam spolubývajúceho čo chodil raz do mesiac alebo dva krát kuknut na byt tak neviem.Rozbité sánky,polovička riadu von oknom a plno kriku,priznávam,veľmi náročné a večerpávajúce dni.Mobil som dokonca musela odovzdat aby som mu nepísala.Nemohla som,nemohla som ho zničit ešte viac ako na tom bol,nechcela som čítat ako mi to vyčíta.Nemala som na to ani to čítat aj ked nevedel pravdu stála som si za tým,že som si to zaslúžila.Lenže ak by som mu písala,bolo by to pre neho ešte horšie.

Čas ubiehal a začala som svoj život brat do svojich rúk,poviem vám,život dospelých nie je ozaj taká sranda ako sa zdá a na čo sa tešíme.Už som musela vediet čo s nim je a ako sa má,každý deň sa s tými istými otázkami zožierať nedalo.Keď som si život usporiadala a uistila,že mama nebude mat nič proti,tak sme to znovu ako tak kvázy dali dokopy.Som za to hrozne rada,nehovoriac že o pár dni ho uvidím :) a všetko bude tak ako má. Ľudia moji,ja viem,že ak sa zamiluje človek,je to to najvyššie štádium lasky,ale pri každom jeho usmeve mam pocit,že objavujem stále vyššie levely :) 

How i wish u were here

https://www.youtube.com/watch?v=DPL_SV3n7IU

no nemám to ja prekrásneho bubeníka? <3

My Love

Ľudia netušia,koho čo kedy spojí,neveria v lásku po sklamaní,a zanevrú na ňu pri tom ona na vás hneď čaká aby vám všetko okolo zlepšila.Nepripúšťame si ju,nechceme dať šancu druhému,pretože nevieme prestať myslieť a porovnávať na prvé,je to už ľudská logika,ktorá niekedy práve toho druhého zraní.

Asi pred 10 mesiacmi som su uvedomila,že vzťah s Filipom,je naozaj fraška a ja si len samej klamem,postavila som sa akoby na nohy a povedala si stačilo.Moje trápenie sa skončilo a ten čo teraz trpel bol práve on,odrazu som po tom netúžila,nechcela som mu to všetko vrátiť,načo nebola som nahnevaná,videla som,že ma vtedy chcel ešte viac ako pred tým,videla som že každý dotyk bol túžobný po takej dlhej dobe,ale ono sa tam niečo zmenilo a to ono,keď chýbalo,tak už to neišlo ďalej.

Zhruba ani nie o mesiac (asi tri týždne) som si písala s v pohode chalanom,s Miškom,bubeník,zlatý úsmev,dobrý hudobný vkus,čo dodať.Ak ma poznáte myslím,že už asi aj nič.Pamatám si,ako mi raz od času napísal,keď asi zbadal,že neskáčem zrovna 2 metre do výšky od radosti čo mi je,čo bolo zaujimavé,jeho to zaujímalo a to ma vlastne ani nepoznal.V ten večer som zistila,že to má on s jeho(ex) dosť na nič,bol s toho ako to povedať zničený,ku podivu mi to prišlo ako sa dá povedať nezvyčajné,poznám vačšinou chlapou ktorí sú zastancami jednorázoviek,typy čo maju frajerku dlho a typy,čo ich vzťah jednoducho prestane baviť a vkročia do ďalšieho,povecme,že snáď chlap ktorému je lúto skončeného vzťahu sú typy chlapov,čo na pohlad vypadajú ako veční panici.Snažila som sa ho teda rozveseliť,netlačiť lacné kecy do hlavy,ktoré som ja sama nemala rada.Chcela som,jednoducho aby na to tak nemyslel,aby nebol smutný,pretože mi to k nemu vobec neišlo.

Z občasného písania sa stalo častejšie,a čím častejšie tak to skončilo tak,že každý deň,v škole som rozmýšlala nad ním,aký vlastne je.Tešila som sa na to,že keď prídem na net,konečne mi napíše,konečne niekto normálny a nie stereotipný,nakoniec sa rozišiel so svojou (ex) povedala som mu,že ono sa to napraví,aj som mu to priala,ale keď som o nej všetko počula,aká bola a všetko okolo ...vobec si ho nezaslúžila,určite mal na lepšiu a niekedy som naozaj nechapala ako niektoré veci vydržal.

Postupom času,mi začal prirastať ako sa hovorí k srdcu,bol mi vzácnejší,rozumel mi,po dlhej dobe.Pri ňom som prestala byť to nezávislé dievča,ktoré pozerá von oknom v autobuse,rozmýšlajúc nad všetkými sračkami,ktoré sú boli a budú,prestala som sa k ľuďom správať akoby sú niečo menej,vobec začala som sa s ľuďmi viac baviť,začala som byť spoločenskejšia,čo som sa čudovala.Predtým aj keď som si povedala,že Filip je preč,stále ostalo to prázdno a ja som bola stále tá,tá povecme bola som fakt ako bez citov,arogantné správanie,ironia v hlase už len za to,že ma proste nebavilo viesť s niekym konverzáciu,prišlo mi to zbytočné a unavujúce a už vobec nepríjemné.

Ten chlapec mi zmenil veľa a verím,že aj ja jemu,pretože mi príde rovnaký,rovnaké slová,rovnaké myslenie,nikdy sa s ním nechcem hádať,je to najlepšie,čo mám,je to moje zlato a vo všetkom sa mi snaží pomocť,znáša moje nálady :D ale niekedy musí uznať,že si ich aj zaslúži.Jeho strata by ma snáď bolela viac,ako ta Filipova,ale ja viem,že to je iné,všetko je iné,sú veci,ktoré nevysvetlíte,len cítite a to je presne ono.

Je to krásnych 8 mesiacov a každý deň tých 248 dní sa budím s neopísateľným pocitom,s tým,že bez neho by všetko stratilo svoj význam.Milujem jeho krásny hnedé oči :) ktorými ma vydiera,keď niečo chce,tak ako úsmev,ktorý mi daruje keď mu poviem ako moc ho Milujem :) zbožňujem jeho sekaný smiech :D ktorý ma rozosmeje ešte viac ako chcem a je nemožné prestať,jeho pochopenie,jeho povahu a to ako sa ku mne správa,milujem každú jednu jeho chybu aj to je žiarlivosť a tá mi príde aj tak hrozne zlatá :) čo dodať bez neho nedám nič.Vyplíva z toho,že ho nevymením,že je ten najlepší a nikdy ho nechcem sratiť :) :-*

Zajtra odchádzam do Prahy a zistila som,že tam budem bez netu budu to 4 dni ani bez neho aj tak najhorše :( vobec si to tam neužijem,je mi tak hrozne bez neho bude mi chýbať najviac na svete,ae všetko mu to vynahradím myšiačik moj :)

Rain

Prázdniny sa naozaj začínajú,tento víkend čo bol som strávila u milovaj babičky v Bohuniciach.Viacmenej som ani nečakala kde skončím a či tam vobec pojdem.Vystupovali tam skupiny ako Polemic,Kabát revival,a Smola a Hrušky.Samozrejme s Macou sme tam pretancovali celú noc až do rána a moje hlasivky to aj tak nevydržali,keďže už len pri príchode k babičke boli pofiderné.Víkend som si užila na plno,aj s našim malým pokladíkom Táničkou.Je to také naše malé hanblivé,tak isto v prvý deň,sa hrozne bála každého,koho som doniesla k nám,ale je rozkošná,aj keď uplakaná,má také 2 ročky a je to naozaj anjelik aspon podľa vzhľadu.

Aktuálne novinky? Čo vám poviem,vo štvrtok sa idem prefarbiť na čierno s nejakými farebnými koncami nie som si úplne istá,aktálne fotky určite uvidíte čo vyšpekulujem naozaj netuším :D

Tak onedlho oslavujem svoje meninky,keďže bude Adriány,čo je fakt úžasné,nikdy neviem či ich mám v júny alebo júly,čisté zlo tieto dva mesiace :D,nevadí,škola sa mi skončila a v piatok si pojdem pekne pre ten zdrap aby sa nepovedalo a úsmevom na tvári pojdem do Bohuníc babke,robíme guláš,je tam Gulášová pohoda,na ktorej sme sa zúčastnili aj minulý rok

New Day

Takže,známky mam konečne uzavreté,a konečne ráno vstanem s pocitom do školy,že vobec si nemusím s ničím robiť starosti,pretože už ani nemáme čo robiť.Každopádne víkendy mi začínajú veľmi pripomínať to moje sľubované letíčko,na ktoré sa tak moc tešenkám :)

Minulý víkend,som viacmenej prišla do kontaktu s ľuďmi o ktorých som si naozaj myslela,že s nimi snáď ani nikdy neprehodím slovo a ku podivu,k tomu som bola viacmenej v jednom kuse obdarovaná komplimentmi :D.Už to neboli tie o ničom víkendy,čo som prišla na kofolu zapálila si s babami,chodili sme z jedneho podniku do druhého,teraz som prišla o 4 ráno s tým,že som si ten večer naozaj užila a s novými ľuďmi.Dokonca som mala priam dobre pomasírované ego,myslím si,že sa ženská dosť poteší,ak chlap nehodnotí celkovo vzhľad a pochváli vám oči či úsmev,sú to maličkosti,ktoré naozaj niekedy treba počuť a ja som za víkend počula toľko komplimentov ,že toľko ich snáď nebolo ani dohromady za 5 rokov :D Nezažila som,aby sa kvoli mne chlap dva krát do večera rozplakal,za to,že vraj som pekná naozaj si myslím,že letičko mi začína naozaj fajn,práve som dostala milión ponúk,čo sa týka festivalov.

Zajtra idem s Dodou,po dlhom čase ako pred rokom ideme do Kamča,chytať bronz a ja aspoň ukážem slniečku Aďkine nové plavky :3 V piatok sa pokúsim isť do Bohuníc,alebo podla toho ako mi to vyjde ale už to začína,chladné letné rána,keď fajčím von oknom :3 štebotanie vtákov a podobne,výletiky,cítim to v kostiach,že JE TO TU! (n_n)

Imagine Dragons

a byť len tak rada.Verím,že si ho užijem,aj keby traktory padajú,pretože som si to sľúbila,kedže momentálna situácia u mňa nie je naozaj svetlá a všetko sa viacmenej hrúti dole,ale za čo som rada za to ako trávim čas a s akými ľuďmi trávim čas.Dávajú mi energiu ako takú a ukazujú mi,že život a to všetko sa dá zvládnuť,len musíš mať motiváciu,musím veci len jednoducho pretrvať kým to všetko padne a bude to oukej.

Pamätám si

Pamätám si ako bol každý deň ten nie zrovna najlepší,ako som pred tým utekala,odišla som na víkend preč,na chatu hoci kam,len aby som zabudla,aby som sa pozbierala.Ale na koľko? to bola otázka,ktorú som si nikdy nepoložila.Podstatné bolo,že to zmizne aspoň na chvíľu,to bremeno,tá bolesť,záťaž,že sa to jednoducho na chvílku vyparí,odíde,nechá ma to dýchať,nechá ma to žiť.

Dopadlo to rovnako.Bola som dva tri týždne v poriadku.Kým som nezbadala niečo,čokoľvek hocičo,čo by vzbudilo akú koľvek spomienku,na čokolvek,čo bolo doležité kedysi,alebo čo bolo a už nebude,kamaráti,ľudia,ktorí v mojom živote mali miesto a teraz sa v podstate... nepoznáme.Obnovila som čítanie,aj keď nemám čas,ale táto kniha ma presunula do mojich 11-12ročných čias,keď som čítala Punkovú Princeznú,keď som preplakala knihu a snívala o niečom takom,že bude existovať,bola to krásna love story,ale netušila som,že som prosila o jazvy,pády a sklamania a fackách od života.Vtedy som netušila,že túžim po svojej bolesti,ktorú trpko budem lutovať každé ráno.Stalo sa,ale aj tak som za ňu rada,možno som teraz šťasná,ale bojím sa aj vlastného šťastia,cítim sa priam paranoídne,prišlo dobré obdobie,síce škola ma zabija ale nejako sa to snažím uhrať.Čo je horšie?Tak som túžila byť šťastná,tak moc,konečne som chcela ochutnať pocit,šťastia,tak dlho som ho hladala v ľudoch,veciach,večerných zábavách.Nepomáhalo nič,chorá duša,choré telo.Je to tak zlé,že ak sa dlhšie nič nedeje,nejako sa bojím aj toho vlastného malého šťastia,čo ak zrazu,zmyzne a bude to pred tým.

V podstate som si uvedomila knihou Risknem to s Punkerom,že neviem kto som.Viete si predstaviť pohovor? opýtajú sa vás trebárs,prečo si myslíte,že práve vy by ste boli vhodný na toto miesto.Snažíte sa odpovedať tak,aby vaša odpoveď bola tá,ktorá bude splňať ich najvačšie očakávania.Potom sa vás opýtajú,alebo poprosia aby ste im povedali o sebe aká/ý ste.Mám pocit,že by som sa zasekla,viem vobec kto som? to,že som ukecaná vie každý,ale v tom momente by mi úsmev zmyzol z tváre a uvedomila by som si,že neviem,kto som.Tým,že odídem na týždeň,nedokážem nič,len to,že všetko odkladám,a všetko sa časom nakopí.Ako Džony z knižky,išiel na dva roky do zahraničia,aby našiel sám seba a dokázal to.Ja to tiež niekedy spravím.Ak budú na to prostriedky,a správna príležitosť.Chcem byť slobodná,bez  zákazov aspoň na chvíľu aby ma nechali snívať,a pri tom sa chcem usadiť,a mať rodinu.

Je to ako keď idem od Sesslera domov.Otvorím dvere a pomaly hladám slúchatká,vytiahnem si jedno cígo,a ešte ohen,povzdychnem si,zapálim,dám do mobilu slúchatká,vyberiem song,a idem pomalou chodzou smerom domov.Medzi tým,ako fajčím,počúvam a premýšlam,pozerám na ľudí,ktorí kráčajú okolo mňa.Pozerám sa hore do neba a predstavujem si to všetko nespútané a slobodné,bez hraníc,dokonca sa niekedy usmievam,pretože,tá predstava je tak moc krásna :) hudba je pre mňa únik pred realitou.Tam je tvoja fantázia,slová a chytlavá melódia a tvoj mozog je ďaleko preč a si šťastný.Pomaly kráčam po schodoch dole na hlinách a tuším,že to onedlho skončí,výjdem hore po schodoch a stojím pred svojim barákom,pozerám sa na klúče a dám si v duchu otázku "Chceš to zrušiť? naozaj si chceš dať dole tie slúchatká? Chceš sa vrátiť zas do reality?" vždy pozriem do zeme a dám ich dole,odpojím a vchádzam donútra.

Je ťažké sa vzdať životu,v ktorom platia len tvoja pravidlá.

Chcem utekať po kopci roztvoriť ruky pozerať sa na oblohu a potom ich zavrieť s úsmevom na tvári a padnúť do trávy

http://www.youtube.com/watch?v=Asiyu-wnYOo

LEN si lahni,zavri OČI a POČÚVAJ

http://www.youtube.com/watch?v=mtM_cc4SPJI

Bitch,pain again.

Strojím v kúpelni oproti zrkadlu.Zdvihnem jedno obočie,zhodím župan a pozerám sa na jazvy na bruchu.Rukou si prejdem cez ne a v hlave vidím všetko čo sa mi stalo.Cétim tú bolesť,ten strach čo som cítila vtedy.Pozriem sa na kolená a spomínam sa ako som musela v noci klačať v kúte 4 hodiny vo vzlykoch keď som mala 6 rokov.Koho by zaujímalo,že ráno vstávam do školy?..Dodnes tam mám modriny.Všetky jazvy ma stáli bolesť,pády a skúseností.

Halloween

Dnešok? ani neviem... je mi zle od pondelka... (je streda) aspoň myslím... Vraciam len čo zacítim závan jedla,kávy,čokoľvek čo má vôňu,či pach.Je mi zle každou minútou a lieky nechcem.Moje oči aj keď pozerajú po tých farebných tubách..oranžových,žltých,červených po tých krabičkách  a kvapkách.Kiežby som to mohla vyhodiť von oknom s úsmevom na tvári,že ich už nebudem potrebovať a žiť bez nich..Myslela som,že mám zas obdobie,len že mi je zle zo všetkého.Čo je horšie,som slabá.Ruky sa mi podlamuju tak ako kolená keď vstávam.Hlava sa mi točí len z postavenia sa zo stoličky.Ešte som to brala v poriadku.. nie je to prvý krát a verím,že ani posledný,čo sa mi toto deje.No prvý krát sa mi stalo,že na klúčnej kosti sa mi spravila modrina.Bolí na dotyk,mala som pocit,že je to zlé zrážanie krvi ale to by takto nevypadalo a bolo by ich viac.Ľúbim svoje telo hmm očividne aj ono mňa...

Dnes som mala ísť na Hallowensku.. ale to tiež ťažko.. je mi tak zle,že neviem jak by som to zvládla..Išiel tam asi Lubo a bolo by to o to horšie ... myslím,že by sme sa ani nebavili a nemám chuť na nič,nikoho,vôbec..som vyčerpaná.. znovu.. skurvená Karma! ale aj tak to prežijem.. karma je karma... neviem ako zvládnem posledné dni.. oznámili mi ďalšiu operáciu... fakt sa necítim ako človek.. pomôžte mi niekto... chcem si sadnúť a objať niekoho od koho by som to nečakala alebo koho by to aspoň trápilo..

Ale viete čo sa mi páčilo dnes? ak odhliadnem od toho,že celý deň som preležala pozerajúc sa do prázdna a na dvere s tým ako cítim ako mi je zle ako mi je na grc a jak by som zo seba celu tu bolesť najradšej vytiahla tak som sa rozhodla,že by sa patrilo sa prebrať a nelutovať sa.Vypadla som do promy na ohňovku,ktorá bola mimochodom zasa.. LEGENDARY.. vypila som si čajík,čo mi dali a išla sesslerovi.. a odtial domov.. necítila som sa na káčko,necítila som sa už vôbec na to,čo by ma tam čakalo.. a preto sedím tu a píšem tento článok.. ale najlepšie bolo ako som išla sama cestou domou a svietil spln.. tak,tak krásny spln.. a ja som si kráčala so slúchatkami a sledovala ako odkopávam listy a moje vlasy mi idú do tváre... horšie bolo,keď som prišla ku vchodu.. pozrela na klúče a v duchu si povedala.. "Naozaj si to chceš pokaziť? hmm.. nemáš moc na výber" a tak sa mi skončila tá 15 minutová krásna chvíľa,ktorú som strávila osamote pozerajúc na mesiac držiac si kyvadlo v ruke.

Orgán ako cit

Som rozčúlená,som rozčúlená na seba na svoju labilnú psychiku,na svoje vnímanie som nasratá na celý svet prerazila som rukou sklo mám črepy v rukách a viac cítim tú bolesť hnev a nenávisť ako tie sklíčka v mojej ruke! Moje zadné zuby sa od zlosti spájajú až ma bolí sánka navierajú mi žily a pri tom sa nič nestalo riadneho! prečo tak vyvádzam? aha šak to je tou psychikou neznášam svoje výkyvy nemusím mať ani krámy a som najnepríjemnejší človek pod slnkom! Odbíjam spolužiakov na čiare a všetci mi nadávajú aká som nepríjemná,posledné dva dni som ako časovaná bomba.. Dnes ako som išla do blavy a povedali mi že mám podstúpiť ďalšiu OPERÁCIU!! myslela som,žema porazí.Moj nádych a výdych je tak islný až sa mi celá hruď prevaluje! som ako továreň na skazenie pečene s liekmi,žijem len s nich a len ma stále upravujú! Prestávam sa cítiť ako človek prestávam sa cítiť ako hoci čo iné! Celé moje telo je ako stuhnuté a bolesť  fyzickú vníma ako sa príjemné niečo! Príjemná bolesť... cítim ako mi behá po nohách a chrbte mráz ako sa cítim neisto a pri tom som pevne nohami na zemy a viem čo chcem a neviem! moja mysel je mimo,moje správanie nemá kontrolu.. Moje slová prekračujú hranice. A neľutujem ich. Moja bolesť je natoľko intenzívna až 8 krát počúvam Purity a spievam si ako gramafon za sebou "You all stare, but you'll never see there's something inside me!" . Sny ktoré sa mi vracajú sú z psychiatrie.. za iných okolností by ma trápili.. brala by som ich ako nočné mory.. Dnes?  išla som tam na dva mesiace a krajšej veci nebolo odišla som od ludí,ktorí ma brali za idiota za niekoho kto nezvládol všetko čo mu život či osud pripravil. Keď som kričala doma zo snov a budila som sa s mokrými vlasmi a strachom v očiach a tak rýchlim tepom až som myslela,že mi srdce vybuchne.Vtedy namňa rodičia pozerali s odstupom akoby som to nebola ...keď ma kontrolovali v noci či náhodou nie som mŕtva,to boli dni... to boli noci..Prišla som na psychiatriu,nevedela som čo ma čaká,každý film čo sa týka psychiatrii nie je dobrý vždy to skončí tak,že z teba udržia ešte väčšieho blázna.Prišla som tam dala som tam kabele,prešla som sa po chodbe a pozerala na ľudí,mali ma silno v piči a to ma zaujalo, v meste na teba každý pozerá,každý si šušká každý len vidí to najhoršie.. tu? každý bol istým spôsobom autista,každý vlastný svet sral na teba.Prvú noc som zaspávala s obavami dali do mňa nejaké sedatíva. O 3:33 som sa zbudila nahnalo mi to strach už len z tej hodine... Ukrutne ma začala bolieť hlava až som začala plakať,myslela som že to je tými liekmi.. potom bolo všetko rozmazané ani zvuk ani obraz,myslela som,že nevidím,že počujem padať len veci. Neviem ako som sa ocitla na chodbe v polohe že som klačala na zemy plakala a držala hlavu až som si ju sama zovierala sama do seba.Cítila som sa ako čierna diera vcucávala som sa sama do seba.V momente som začala kričať akoby ma niekto mučil rezal zabíjal a v tom istom začalo z druhej izby kričať pár ľudí,okamžite som otvorila oči a videla som.. Slzy na zemy a predomnou sestrička postavila ma opatrne na nohy,podoprela pohladkala po hlave a povedala mi,že to bude dobré.Nedávala mi lieky radšej povedala,že mi asi neprospeli a v klude som si lahla,ráno keď som vstala išla som na raňajky.Odrazu sa mi prihvorili dve baby? neviem nad 20 mohli mať... pýtali sa ma či som v poriadku... a či proste či sa niečo deje s úsmevom som povedala,že v najlepšom.Máš pocit,že nebolo? ale áno,bola som medzi ľuďmi,ktorí ťa nevidia ako debila ale vidia tvoju bolesť celú tvoju cestu vidia všetko vidia dôvod trápenia a bolesti a najlepšie bol pocit,že si nekričal sám,ale s niekym,že ty si nebol ten jediný čudní ale boli sme tam všetci.Potrebovala som to tam a potrebovala by som to znovu.

I

Sme ako Hodžová a Drinka

Prvý deň,keď som tohoto chalana stretla nebol ničím výnimočný priam nudný,na námestí vystupoval stupídny Rytmus,a ja som čakala na Dodu s Domču... prišla Doda aj s Tajcom a Samir s Heňou,neviem ani čo som si poriadne na začiatku myslela,len som zbadala Heňe triko A7x a rozmýšlala kde ho kúpila a za koľko :D O Samirovi som si ani nič nestihla vytvoriť lebo ma hneď spacifikoval ukecaným ahoj ja som bla bla bla :D objatie tak jemne  a išli sme do promy,ten chlap ma v ten deň tak zabavil proste ja som plakala,smiala sa,išla do kolien otvárala ústa a žiadny smiech nešiel len som sa trásla jak keby do mňa jebli 100 voltov z paralizéru :D proste úplne bolo perfektne a tak som si povedala,že je hrozne fajn,na prvý dojem pôsobí inak,teda dosť ľudí si môže myslieť,že je taký gayko ale vôbec len má bližšie k babám a hrozne zabaví :D a myslím,že preto ho mám teraz tak rada ako mám,zvykla som si pri smiechu búchať rukou o stehno a čakám kedy mi povie,že či chytám bajpas alebo jak sa to píše :D vždy mám modriny od neho jak on tiež búcha rukou o nou žial nie o svoju ale o moju také šupy :D až sú mu mandle vidno,ten človek mi tak dokáže zdvyhnúť náladu jak nikto asi naozaj keď namňa zakričí na plnú hubu ŠNICLA jak očujem Iveto hon me :D proste.... neviem to opísať,ono sa tuto ani nedá písať nejakým poetičným štýlom pretože keď na neho myslíte,vydíte len tie ústrižky rôznych fejsov keď sa s ním smejete :D a tie jeho odjeby všetky možné proste doda mi ublížila veľa krát ale za to jej ďakujem že ma s ním zoznámila naša cesta do starej stanice prvý krát bola naozaj epická,hrali sme sa asi aj na totaly spiesky :D totálne sme boli dosratí ale asi by som bola zase naozaj bolo úžasne.Keď som bola teraz na dlho všelikde,cestovala a podobne som si uvedomila ako fakt kapríma chýbajú mi tie újeby sním hej smejem sa často ale nie tak,až mi vyhrknu slzy a cápem niekoho po nohách alebo s nimi búcham o zem :D proste tento chlap ma dokáže dostať do takých trápnych výrazov až by sa jeden sám za seba hanbil to je jak tranz nejde prestať buď plačeš alebo ignoruješ :D ... dúfam,že ma nesklame len on z tých nie je sem tam ma nasere ale o to pokoj aj ja jeho :D vždy to skončí smiechom kockovým,híkacím,sekaným,alebo len mandlovým :D proste Samir,mám ťa hrozne rada :) a nie že zmyzneš s môjho života prikazujem ti to!
:)

Hero of the Day

Isabellin deň nebol ničím zvláštny,keďže súhlasila s pripečenou stávkou s ktorou súhlasila,vysadila lieky na podporu chuti do jedla ako náhle zjedla dva chleby,cítila bolesť brucha a stým prežívala celý deň,nakoniec preto neišla ani preč,neznáša toto mesto,jedine ak tam dochádza za koncertmi,vôbec teda celkom sa jej mesto svojim spôsobom páči,ako vypadá vzhľad jednoducho všetko no ona tam nie je šťastná,možno nie šťastná skôr nie je spokojná,jej rodné mesto a cítiť sa v ňom neprirodzene,jo to je to nepríjemné.Ako dnes ležala a pozerala na stop držiac si brucho s vedomím,že to je neznesitelná bolesť a najradšej by sa obesila lebo jej to až žily navieralo.Rozmýšlala popri tom jak všetko vyrieši aj keď riešenia hľadať sú dosť obtiažne práve jej hral začiatku Parkway Drive -Horizons... ten gitarový začiatok je naozaj slasť,pomyslela si a ďalej svoje myšlienky napojila k tomu kde prestala,ó áno čo ďalej?.. javili sa jej v hlave hoc jaké scénare s rôznymi koncami rozličným priebehom a vždy doškla k tomu že je to problém a je priťažký aby sa riešil v momentálnej situácii,za to si uvedomovala,že tie problémi sa budú tak či tak len stupňovať a čím sa skôr vyriešia o to sú možnosti aby prišli ďalšie a nie všetky naraz.Otvorila okno do korán no pred tým položila všetkých 5 kvetináčov fialiek s kaktusom na parkety a odostrela záclonu pri jej okne bol práve chládok a pofukoval jemný vietor jej rozpustené vlasy jej išli do tváre ale necítila potrebu si ich odhrnúť stále horko,odporné horko vzduchom bola cítiť prázdnota a počuť detský vreskot z vedľajšieho ihriska aj keď ju obklopovali tri nebola si istá z ktorého,je zvláštne jaké kraviny jej behali hlavou, "mám zajtra priniesť aj tie veci čo monka potrebovala?... to má tá holka naozaj pravé vlasy alebo prirodzene vypadá jak piča" v tom momente sa zvrtla a došlo jej,čo to za hlúposti jej idú hlavou spomenula si na základné obľúbené songy zaviedlo ju to ku kedysi najlepšiemu kamarátovi... na ten úsmev nikdy nezabudne,tri druhy úsmevu a predsa každý pri inej situácii ale vždy ten nádherný,stále rozmýšlala ako sa má, a či vie že existuje,bude musieť v septembri nastupuje na tú istú školu,kde on o rok bude končiť,nevie čo má od toho očakávať,vedela,že každý pohľad bude upriamený na neho no žial on bude vždy pozerať všade,hocikde,len nie na ňu.Všetky tie zážitky jej tak nesmierne chýbali a vie že sa už nevrátia,zo dňa na deň a z ničho nič,pýtala sa sama seba,či majú chlapi v jej okolí záľubu ju opustiť zo dňa na deň alebo byť na ňu zpočiatku odporný a potom sa na ňu vykašlať ale vykašlala sa na to pretože to nikam neviedlo.Vždy mala sto chutí mu napísať,prezvoniť ho,čokoľvek ale nikdy to nespravila onedlho bude od toho rok v oktobri ale neurobila to preto,že je iný,to ONA tamtá nenazvala ju nijako lebo nemala právo no možno mala ju nepekne nazvať ale povedala si že ako ona nebude.. za to pekného slova by o nej v žiadnom prípade nevyhŕkla je to tak dávno a predsa len spomienky sú tak čertvé... vždy verila výroku,že všetko pekného sa skončí,nebolo dňa kedy sa jej to nepotvrdilo,keď jej  život niečo vzal či osud za to niečo  získala nie možno na toľko cenné ako bolo to pred tým,ale o to si to vedela viac vážiť.Čakala na búrku,no márne ani náznak dažďa,čohokoľvek no nič.Automaticky sa jej pustil song od Stone sour-Imperfect,keď jej vyšla slza z očí a potom dve tri a išlo ich viac pomaly svoje nohy oddialila od parapety na ktorej ich mala vyložené a dala na radiátor a z neho zliezla opatrne s plačom na posteľ s utrápeným výrazom zatvárala okno ako by si zatvárala dvere do budúcnosti s bolesťou v srdci.Chytila pomaličky záclonu ktorú opatrne dotiahla do konca dreveného nalakovaného krúžku,dávala kvetináč po kvetináči na parapetu ,ako náhle položila posledný kvetináč len tak sedela hladiac na ne až kým nedohral song.Sladké sny Izzi..

Yesterday

Jo názov mi pripomána song od starých dobrých Beatlesákov,ktorý zhodou okolností počúvam,teoreticky,ak to zhodnotím tak asi 3/4 mojich titulných názvov na články sú songy.V piatok konkrétne 29.6 mi skončila škola,konečne žiadna vyhúkaná devina,celé tie roky tam boli zvládnutelné skrz ľudí čo tam so mnou boli ale tento posledný pol rok sa asi viac dojebať nemohol každý sa navzájom ohovorál nedalo sa tam ani dýchať,každý po každom zahlídal akoby sa išli prepáliť pohľadom,bolo to tam príliš tesné cítila som sa akoby mám klaustrofóbiu,no zvláštne jednoducho čo dodať,úprimne mi tam bude chýbať naozaj len zopár osôb ale to viem že sa s nimi budem tak či tak stretávať .Neišla som na žiadnu diskofilnú zábavu,kde všetci očakávali že si niečo vypijem a budem drať parket,určite nie,už len z dôvodu,že som rada,že ich neuvidím a z ďalšieho,že takú hudbu sa nedá očúvať,teda mne.Rozhodla som sa ísť na stanovačku,ktorá bola fajn do večera,kým neprišla jedna nemenovaná osoba a nezačala akože spievať slovenské mamičky,ku podivu by som sa zobrala domov ale keďže som tam mala toľko vecí ako by ma vyhodili z domu,tak som si to aj rozmyslela bolo to tam nakoniec neznesitelné,a jej chalan mi podal flašu vína,keďže mne človek s kvalitným červeným ulahodí,tak som sa nebránila len ho pretieklo viac ako bolo potrebné a vôbec to nedopadlo dobre,lutujem toho a budem toho ľutovať ešte veľmi dlho,že som zavolala bývalému,a akože trapas naozaj na 4 zimy,normálne mi nie je ani do smiechu ako skôr do plaču jak som taká sprostá,naposledy keď som sa "ožrala kvôli nemu" bol to presne rok dozadu a povedala som si,že prečo by som si mala kvôli takej pučovine ničiť zdravie a znovu som to spravila,tú istú chybu až na to,že teraz je horší následok,bože hrozne toho ľutujem,žial nevrátim to s5 budú aj horšie veci zvládnem.Ale celkovo bolo úžasne zahrala som si na bongá,nehovorím o tom ako som sa nasmiala keď na nás padol stan jak sme sa presťahovali do kamarátkiného stanu  a bars čo,dni na to boli tiež úžasné filmový večer v kinosále keď sme si zobrali na vrátnici klúče,ten super pocit,že idete s ľudmi ktorých máte rád,máte vlastný klub veľkú premietačku stoličky ako v kine všetko,a pozeráte s nimi od jedenástej večera do 8smej rána rôzne filmy ,nie len to ale tie akcie to všetko,ak človek odhliadne od toho všetkého čo ma trápi v hlave je mi perfektne,som so staršími ľuďmi nechodím von s ľudmi čo majú menej jako ja pár je tam o rok starších odomňa a ostatné sú už iné veky,je to vyrovnanejšie predsa len to je iná úroveň a som hrozne rada,že môžem všetky zážitky zdielať s nimi nebanujem ani jedného dňa či som presedela na gauči pri telke ale vždy večer som niekam išla mnoho vecí sa udialo za pár dní :) rožňava,jamin, ah jaaaaj čo horšie,je že čo sa našiel jeden jediný chalan pri ktorom som zabudla na proste JEHO tak sním byť nemôžem pretože urobil jednu vec, a ja som v zápale nervov všetko zrušila,a všetko nejde jedným lusknutím ale treba za to platiť teraz som tu len na dva dni,v bohuniciach už mám net dlhšiu dobu,ale nechodím tam a ani nebudem pretože ma to tam absolutne nebaví,raz za čas pridám fotky z foťáku a je to jednucho,celé prázdniny chcem stráviť všelikde len nie TU!..chata a ostatné všetko festi,guláš party akcie všetko možné a aj kludne zábavy neni problém,s nimi mi to je jedno,lebo vždy viem,že dám 100% a zabavím sa a zabudnem na to všetko odporné hnusné zlé fujkové :D :) .. obzvlášť sa teším na X-masku :) Viete ako malá som nechápala citátu "Keď fotka mlčí,spomienka rozpráva" vtedy som nemala čajny ani čo to je metafora,tak je aj logické,že mi to nedávalo žiaden zmysel,teraz je to jeden s tým obľúbených výrokov,cítátov,je to pekne myslené priam by som povedala na zamyslenie však nie filizofické .Robím to čo rok prázdniny dozadu,snažím sa vymotať zo smútku z nenávisti? či priam zatrpknutosti,jednoducho z tej lahostajnosti a pri tom podráždenosti,zamestnávam sa vecami,obklopujem ľuďmi,ktoré aj v tom kúsku nešťastia vidia môj malý úsmev,aj keď je to ako prerušená káblovka,ktorá vám bliká predsa len tam tie črty sú,dúfam,že nikdy nebudem na tom tak hrozne,že by som stratila úsmev,možno stratím ale vždy tam nádej bude.. už jednoducho všetko nechávam na osud,keďže v predošlom článku som sa utvdila v to,že náhoda naozaj nie je,a všetko ten svoj dôvod má snáď toto všetko čo sa odohráva vo mne vo vnútri má nejaký ten význam,možno mi chce život ukázať,jaké je to úžasné ak niečo dostanete čo ste pred tým nemali a je vám to vzácne ako keď po niečom veľmi dlho túžite a keď to dostanete chránite to viac ako samých seba .Rada trpím samomluvou a pozerám na seba do zrkadla,často si poviem so slzami v očiach či mi všetko za to stojí a či som naozaj taká hlúpa alebo až príliš si myslím,aby som niečo takého zvládla,môj problém bol vždy,že som si nadstavila laťku privisoko a zliezať bola jedna z najťažších vecí . Mnoho krát sa pýtam,samej seba či je toto naozaj to čo chcem,ale ťažko povedať,v každej situácii sa cítim inak .tak teda 

"Otevři oči,podívej se dovnitř.Jsi spokojený s životem,ktorý žiješ?" Nie..... a tam odpoveď skončila...

Náhoda či osud?

Celý víkend som strávila,no ako to povedať,zaujimavo? V piatok som si povedala,že predsa len začína leto a ja nemienim byť v Trnave,mesto pre mňa nie je vzácne keďže to tam každodenne zažívam a preto o to viac ma to ťahá do dediny kde je väčší kľud aj keď sa tam každý pozná s každým,čo má aj nemá svoje výhody.Piatok prebieham normálne,išli sme zo školy do nejakého kina na ekofilm,ktorý bol prosím pekne v nemčine čo ja som sa nemčinu nikdy neučila a už duplom nenávidím ten jazyk pretože už len jak znie je odpudzujúce,keďže nám tam pošahanci nedali ani tie poondiate titulky musela som sedieť a očúvať tie čupky za nami,ktorým bolo náramne smiešne každé druhé slovo v nemčine či už keď padali stromy tam sa pri každom jednom nemohli zaobíjsť bez slova "jééb ho" .. fakt diky,od 8smej do 11stej poobede toto popčúvať,bolo horšie ako vlastná smrť.Ale tak nemôžem povedať,po toľko sebaovládaní,ktoré by si zaslúžilo nobelovku som sa presunula môjmu Sesslerovi,tá piváreň je pre mňa ako balzám na dušu,pivo je tam úžasné a Peťa barmanka tak isto,poznám tam dosť ľudí a tvorí mi to akúsi spoločenskú rodinku.Akonáhle som prišla domov,začala som sa baliť do Bohuníc,bol tam nejaký festival,keďže som nemala ani tušenia čo tam bude tak som tomu neprikladala nejakú veľmi veľkú pozornosť.Keď sme stáli pred amfikom.Len tak sme sa rozprávali či nepôjdeme na Medial Banana,akosi to prišlo spontáne  a z minuty na minutu sme si povedali že ideme! bolo to totálne nečakané a také akcie sú myslím že aj najlepšie.. Nasadla som s macu a jurom no a jožko a peťo na deviaty autobus a smerovala som znovu do toho šlakontrafeného mesta,ale bolo úžasne chlapci boli perfektný keby nebolo joža a neni tam ožratý jak rit :D tak by to možno bolo dokonalé ale nemôžem si sťažovať,vôbec nebanujem,že som sa tak spontáne rozhodla.Prišla som domov na piaty autobus zalahla som a o desiatej ma zobudila maca,že ju joženko zobudil tak jak si to ja dovolujem prdkať si do perín viac ako ona.Išli sme do amfiku kde bola enelka pre deti,znovu sme sa mega zabavili,išli sme nakoniec všetci dospávať ten uprising.. a o siedmej sme sa stretli tam,hrala tam celkom ppči skupina volala sa Borra.Zapogovala som si kvalitne ako náhle prišlo vystúpenie po nich akoby sa zo mňa vytratil všetken život,sedela som a celý ich koncert som preplakala skz texty,ktoré spievali,keďže sedel pri mne Peťo a ja som sedela na kraji lavičky plakala som tak nenápadne,že jednoducho slzy išli samé od seba bolo to znovu ťažké sa smiať pred nim keď na druhej časti hlavy mi po pravom líci stekali slzy.Trval ich koncert hodinu a pol a ja som sa nemohla zastaviť,vôbec,neišlo to celý večer som prežívala na červenom striku,čo môžem to si dám pretože mi to aj chutí,a tak pre mňa to je taký šmak,ale keďže za mňou prišiel Dávid,a podal mi do ruk Jacka Danielsa v momente som to odštróbovala,vraj keďže nemajú kedy osláviť moje budúce meniny v utorok,tak tda všetko najlepšie,whiskey môžem ešte mi extra priniesol ľad...texty pripomínali všetko,či už dobré alebo zlé... začala mi byť zima celá som sa triasla až mi zuby drkotali,a ja som si spomenula,keď som sním bola a takto isto som sa triasla od zimi a presne mi povedal "Šak ty sa celá traseš".. pochopitelne som zapierala a vychutnávala si jeho prítomnosť keď si ma v tej chvíli pritisol k sebe a bundu načiahol okolo mňa ešte.Každý si tam za mnou chodil čo mi tam je a prečo som takáto,len mňa nebavilo každému hovoriť to isté a nemala som náladu ani si nič vymýšlať,aj keby chcem žiadna aspoň trochu adekvátna výhovorka ma nenapadne .Neskôr začala zábava,na ktorej som si to mega užila,prišla som domov cca o pol piatej ráno,svitalo,nejako som prišla domov opatrno po tichu,ráno som si vstala sušák pochopitelne a poobede,prišiel film odrazu.. "milionár z chatrče" v momente ako som zbadala toho chalana,čierne vlasy,tmavá pokožka hnedé veľké oči strašne sa podobali aj keď dobre on je krajší aj tak :D ... ale ten film ma mega dostal,asi som z neho 3/4 preplakala.Nebol to film,že by sedel na mňa ja som kúsok jeho videla v ňom a to ma prinieslo to nerozvážnosti.. a bol tak isto tvrdohlavý aj keď tvdí,že taký nieje ale je... dievča,ktoré ako malé musel opustiť neustále hladal a stále hovorili o náhode či osude a keď ju našiel povedal jej,že vedel že sa stretnú že to bol osud,petože náhody neexistujú,to čo sa mne všetko udialo... náhoda nebude..... ale že by bol osud ku mne tak neprajný mi nejde do súvislosti.. som totálne bez nálady,elánu čohokoľvek..

http://www.youtube.com/watch?v=3DoaSS3DM7E&feature=related

Skinny love

Teraz,keď ťa potrebujem,kde si?.... celé dni na chuja... celé.. som v koncoch,som rada,že dýcham,netušila som,že za pár dní sa dokáže všetko tak domotať,tak skaziť,tak všetko sa dá zničiť,no ako vidím,som živým príkladom.Normálne neviem,čo je s toho všetkého za tri takmer či dva dni horšie,ani len si neviem s toho všetkého vybrať,tak na konci zo silami,znova.. ah bože môj... do riti zo všetkým!... Za čo som si toto všetko zaslúžila sakra?!.. odpovie mi tu niekto?!... tak kurva začo?!!!!!... nie že by mi bolo zle,ale je mi vyslovene na piču!... modriny... sklamanie,zničenie... čistá deštrukcia...Zajtra farebná Trnava?!.. do čerta s tým všetkým!..

Šrouby a matice 

Pár dní dozadu,som si povedala,že by už aj stačilo.Chcem konečne cítiť slnko na lícach keď sa smejem z chuti a nie z donútenia,pretože to dakto vyžaduje bez toho aby som počúvala otázky typu "Adi,čo ti je?"... počúvať otázky "Adi,bože prečo plačeš? adi,adi,".. Časom som prestala otázky ignorovať a pokračovala som v tom na čo sa ma poväčšinou pýtali,proste ignor,ich hlasy boli ako vzduchom,prázdny .. nič.Pamätám si hlavne tie trápne psychiatričky,ktoré sa ma snažili tak srdcervúco zo všetkého dostať.Mali pocit,že za týždeň začnem bezproblémovo odpovedať,budem hovoriť a pri tom len robili opak.Vždy som si hodinu odsedela,len pre to aby matka nemala prečo nadávať,mala som 16 psychiatričiek a ani jednej som nepovedala ani len dobrý deň.Nikdy môj hlas nepočuli,nezaslúžili si ani moju pozornosť,až keď mi začali liezť hore krkom tak som ich inteligentne poslala tak do riti,že ani jednej tá psychologicko pedagogická výška bola prd platná.Keď som videla,že matka sa aj tak nevzdáva a najala 17stu tak som mala už sveta dosť,zas ďalšia pipka s nagélovanými nechtíkami,šteklami,kostýmkom a myslí si že je boh vie aká,zato že vyštudovala niečo.Zvláštne bolo na tom to,ako som prišla,nebola nijako extra oblečená,proste taká neutrálna.Neviem ani prvý dojem si moc nepamätám.Samozrejme som si povedala,že si to tu ako tak odtrpím a idem preč.Najpr sa mi predstavila ,očividné bolo že som nejavila žiaden záujem.Potom sa ma spýtala " no čo,aj mieniš niečo za tú hodinku vysloviť?" nemala od koho vedieť,že nekomikujem,aj keď je to teoretické v mojich prípadoch,moju zložku musela vidieť,už pred tým ako ma prijala,vedela do čoho ide zas.Trochu to zaujalo moju pozornosť ale nie zas nejako obzvlášť."Vidím,že máš v zadnom vačku ohen,fajčíš?".. znovu som len na ňu pozrela ale nič extra neodpovedala.Spýtala sa či jej ho nepožičiam.Tak teda prečo nie,veď ruku mi neodkusne.A ona si normálne išla do okna a zapálila si.Tak teda nedbám zobrala som jej cígo,zapálila si,len som si sadla k nej ani na ňu nepozrela a odpovedala " málokedy" .A takto začalo prvé sedenie,samozrejme nefajčíme ani nič,bolo to len lákadielko na mňa ktoré som jej "zožrala" ale dobrovolne vedela som,že si chce len získať priazeň aby som jej ako tak dôverovala a myslím,že to aj vedela,bolo to také vzájomné,vedela som o tom,len som jej dovolila aby si ma omotala,bola mi jednoducho sympatická.Netýra ma kanceláriou kde musím byť zatvorená hodinu,ani otázkami,proste sa sňou  len otvorene bavím,aj keď kým to prešlo k tomuto štádiu aj to trvalo kým som začala plynule spolupracovať,teda komunikovať.Vraví,že som iná,ale iná v dobrom zmysle,vie ma potešiť a som rada,že som ju spoznala,a že ma tam aj mama donútila prísť.Nepovedala mame ani o tej cigarete aj keď za iných okolností by som sa asi aj bála,ale v tom štádiu mi to bolo tak maximálne jedno,že som sa ledva zaujímala o seba a nie to ešte o to ako bude na čo reagovať mama.Myslím,že tie sedenia nie sú ako pacient a psychiater ale sme tak vyrovnané .. je to priateľskejší vzťah. Dnes mi povedala,že som urobila silný pokrok a že je za mňa rada.Keď som jej povedala,že som sa vzdala všetkého úplne ma nechápala.Ale aj tak mi povedala,že to je tak možno lepšie,že to ona vedieť nemôže ale,že ja na to určite časom prídem,myslím,že je to pre oboch dobré aj keď viac pre neho.Takto bude všetko jednoduchšie.. a ja možno prestanem žiť v tej trápnej fikcii,asi som aj prestala,dostala som akoby lopatou po hlave .. no zatiaľ mi to názor nezmenilo,len myslím,že to už u mňa nemá význam,vedela som to dávno,len som nemala odvahu,je ťažké sa vecí vzdať ak viete,že ich už nikdy nevrátite späť.Rozhodla som sa viacmenej  pre druhého.. keď sme tak sedeli,začalo sa mračiť,svietilo slnko kde boli škáry od oblakov malé medzeri kade ako tak prechádzalo slnko,všade tma a len na pár odsekoch svietilo slnko,bolo to nádherné!.. nevedela som to popísať,spýtala sa ma čo na tom vidím,ja neviem ani sama,ale naplňa ma pocitom šťastie keď niečo také vidím,vždy som tvrdila,že obloha ma dokáže prinútiť k úsmevu a jediné čo sa mi objavilo bolo All Hope is Gone again.. bolo to krásne a opísala som jej to tak,že to aj sama ťažko chápala,vidím veci,čo druhí nie,a to je na tom to krásne,že ste tak slepí,a nevidíte toľko krásnych veci okolo,a viete čo? tak vám treba mne vtedy ostalo len to  a tým som si len zlepšovala náladu,tak teda hľadajte skryté význami,silou mocou aj tak nič neuvidíte :)

AUTRE Temps 

http://www.youtube.com/watch?v=85c-P9hbmBg&feature=share

Čo vlastne chcem?... neviem... nie neviem.. prestala som myslieť v pred,ale začínam mať pocit,že ak neriešim budúcnosť,dostávam sa do bodu mrazu a o to viac sa zaoberám minulosťou.Nie je to vôbec pre mňa dobré.Nie je to vôbec pre mňa dobré,najideálnejšie by bolo prekusnúť minulosť a len vedieť,že existovala,raz za rok si spomenúť,aby padli dve tri slzy,vyčarili dva tri úsmevy,a aj by stačilo.. alebo oboje naraz?.. tam,kam idem ja,ty nemáš budúcnosť,tak kam ty ideš,neexistujem ja. Sme predurčení na to aby sme vo svojich svetoch už neexistovali?... Môže to byť od osudu tak egoistické?... keď po tebe túžim?.. odpoveď na tieto rečnícke otázky je ako pýtať sa Boha,čo s nami bude keď som neveriaca... Je tak krásne vidieť to čo druhí nie... Ako vidieť v umení skrytý význam,iný rozmer,skrytú pointu.Niekto príde k obrazu povie si pekné a ide ďalej,pri tom stovky umelcov pri ňom strávili hodiny aby sa vcítili do pointy toho,čo chcel dotyčný vyjadriť.Keď na to príde,bude tak neskoro... tak ďaleko od pravdy a pri tom tak blízko.. keď na to príde bude všetkému koniec,ale keďže nič nevidí,nič nerieši... zatiaľ je mu to jedno..Vždy mám pocit,že trpým aj ja,ale ak náhodou,mi je zle hrozne odporne... spýtam sa sama seba či vôbec aj on sa tak má.. tak máš?... keď odpadávam bolesťami brucho ako dnes v BA.. keď ma rýchlo otec berie do prvej polikliniky,keď majú všetci strach o mňa a mne to je jedno,vtedy myslím na teba... stále myslím na teba ako na moju polovičku,ako na môj článok,ako na najhlavnejšiu žilu pri srdci ,ktorú mi museli operovať,si moja aorta... keď sa jedná mne o život,myslím na ten tvoj,nestarám sa o seba ale o teba,nie čo bude so mnou ale čo bude s tebou... je to tak ťažké pochopiť,že mi už nepatríš?... tak prečo ty to dokážeš a ja nie?... možno som ďaleko od pravdy,ale to je aj on... Mám jeho meno vrité pod kožou pri srdci,nikdy ho nestratím,je moja polovička,aj keď ďaleko... aj keď už nikdy materiálne mi patriť nebude,predsa bude len a len MôJ !

18.4.2011 či? 2012 aj stak to je fuk!

Som po operácii,ktorá dopadla asi obstojne,ale treba niečo dorobiť ešte na druhý krát.. čo ma velice potešilo.. asi po 8 hodinách som sa ako tak horko ťažko prebrala z narkózy,ale mala som okolo seba perfektných ľudí,úžasného sexi doktora zlaté sestričky,a stále tú istú suku vrchnú :D ale musím povedať,že mi chýbala . Neni to tu nič extra,som maximálne vyčerpaná bez akejkoľvek energie dala by som si kapučíno,ale nevládzem ani písať viacmenej.Som unudená,úplakaná až to vidím tak,že vrchnú poprosím o nové návlečky,zničená unavená a proste neviem čo všetko proste je mi jak 5 minút do smrti  vyslovene na piču!... dnes takto rok dozadu sa mi tak otočil život,od pár viet .. tvol .. tvl a ešte dnes som tu plačem tu v nemocnici nad niečim čo bolo vyše roka dávno ,ja ani neviem čo k dnešku dodať....

My Love

http://www.youtube.com/watch?v=mtM_cc4SPJI

Óh áno,to čo bolo za deň?!..no fajn,v tejto situácii,ho aj treba zapísať,kde tak začať?ja ani neviem...ráno som vstala s pocitom,že zajtra je už konečne piatok a bolo by na čase sa odreagovať vzhľadom nato,že má jano zajtra 18..tradične som sa ledva dopravila do kuchyne,kde som si prečítala lístok od matky čo mám poobede porobiť tradične,ak by som sa niekam nedaj bože chystala..ráno pod nováka a potom do školy,hodiny o hovne jako obvikle,niet danka nieje mi v nej tak dobre..poobede som prišla domov,sadla s pocitom,že sa dnes z domu ani nehnem a dáko prežijem deň v snahe sa pozrieť do trápnej literatúry,ktorá ma naozaj "netrpezlivo" očakáva a chce cítiť moje prsty od 54strany až po tú pohúžvenú 77dmu.Nie,jako naozaj som k tomu bola odhodlaná,až kým Miška nedala status,či niekto nejde von.Usúdila som,že sedieť doma je hlúposť a tak som jej ponúkla svoju prítomnosť,mali sme sa stretnúť na stanici,hneď mi nebolo najlepšie,že práve tam skrz spomienky,ale veď pohoda.Presunuli sme sa do promy,kde som stretla spol jano pepo takáč peťka atď.. s Mišku sme kecali o psychofilmoch či knihách,práve som mala aj dve vonku a tak v pohodičke dosť by som povedala,odrazu začalo pršať a tak sme si povedali,že naše vlasy sú pripekné na zmoknutie a presunuli sme sa do poga,po vychutnaní úžasného piva,som sa postavila a išli sme hore do Bagety,posedeli sme si s Nataly a Sáru a tak sme si povedali,že by bolo na čase sa aj pobrať,nebolo zle,hrozne som sa smiala na jednej paródii ,neskôr sme dabovali paródiu :D nemala som pocit,že sa to aj dá,ale tak išlo nám to..Ako som tak pozrela na hodinky,videla som,že sa blíži k pól a povedala som si,že idem na ten teskáč,odrazu som tam začala tak premýšlať,celá tá stanica,to všetko,načo si to tak všetko detailne pamätám,no nič,ako náhle som vystúpila,nastúpil nával myšlienok o tom ako sa celý život točí okolo názorov,každý máme vlastný,no predsa ak ním argumentujete druhý,tak tej dotyčnej osobe nemusí sadnúť,a tým si spravíte čo ja viem nepriatela? ste ovplyvňovaní tým čo si myslíte,je to taká "púha" diskrimnácia no deň čo deň sa odohráva,každý z nás sme ovplyvnení ľuďmi okolo,ak by nie,prečo ak chce človek začať svôj život od začiatku,ide radšej aj na opustený ostrov ako byť s ľudmi,ktorý ho do rozpoloženého stavu dostali? pretože je svoj voľný,neotláčaný a hlavne si robí čo chce,nájde slobodu,a neťahá ho s5 už nič,tým,že sa človek do seba uzavrie a na každých zvysoka sere jako som to robila nebolo nikdy riešenie,jednoducho ste len mimo,no stále ste s ostatnými,čo dodať,ak si vyberiete možnosť,ktorá sa vám zdá dobrá,po čase môžete prísť na to,že to bol veľký omyl,no čo keď sa nedá čas vrátiť hm?.. jednoducho som spravila tak isto iné rozhodnutie a možno by mi bolo teraz kráľovsky,a nemyslela by som na niekoho kto sa ma vzdal,alebo vzdali?... všetko by bolo iné,možno horšie možno lepšie,neviem,je to diskutabilné,ako sa hovorí risk je zisk,no jediné čo som ja kedy získala riskom bol jeden bod na písomke dejepisu,na záver večera,sa ma otec spýtal či som v poriadku,ani neviem prečo,len som prišla do dverí a odpovedala som,prečo by nie,že som.. len asi som nebola,keď som prišla do izby,stihla som rozbiť veľký pohár,porezať sa na črepoch a ešte na ne stupiť,čo povedať,vždy som mala šťastie risk je zisk,ak sa mi to zapáli a pôjdem na pohotovosť,možno stretnem nejakého chlOpa v čakárni :D....nj,ale čo na tom zíde,aj tak mi je na piču..

Zlá Krv

Od malička som nebola pochopené dieťa,od malička som bola vždy zvláštna okolou,moja závislosť? hovorím karamel,ona to závislosť aj je,závislá som na osobe,som závislá na hociakých materialistyckých vetách kedysi som na sebe milovala oči,ani neviem za čo,asi preto,že to boli moje ústa,moja duša,moje srdce a všetko do kopy,ak si ma poznal vedel si o mne všetko,moje oči nikdy neklamú,nikdy neklamali a ani nebudú,boli vždy voči každému úprimné,oči mi odišli kvôli chalanovi,ronila som krvavé slzy,ktoré si nezaslúžil... nezaslúži?.. hej nezaslúži,oči mi priam odišli,nieje v nich ani strach,ani smútok,ani šťastie či radosť,je v nich len,niečo,sú to už len čapíky,slepá škvrna,sú tam len základné časti,a samozrejme žltá škvrna,je to len oko s tohto skladané,už to nieje moja duša,moje srdce,už to nie je moje nič je to len orgán viacmenej nevyhnutný pre mňa. No moja závislosť? mám závisloť,len som si ju neprepúšťala,milujem,milujem! vlastnú krv,rada kreslím krvou,a vysrať na to že to je čo ja viem aké,či to je morbídne alebo hocjaké,je to kus mňa a sú ľudia čo to akceptujú . Nikdy si krv neutriem,nechám stekať kvapku krvy po mojom zápästi dole,môj výraz je vysmiaty,je to pre mňa ako keď je dieťa na lúke a naháňa motýlikov,krv je úžasná vec,tak fascinujúca,kto povedal,že je v skutočnosti žltá :) nechávam ju zaschnutú na rukách,neopísatelný pocit :) je to možno zvláštne,ale som takáto len na vlastnú krv,druhá mi nič ale absolutne nič nehovorí, a niečo nového? asi som sa naozaj o 5 zaľúbila,asi mi je aj filip na háku ani neviem,som zaujatá niekym iným,a dosť mi to pomáha,jak on tak aj ja :).. kompenzácia je dobrá,ale teraz to nieje kvôli nemu,ale ono to proste :) prišlo ! :))))

Bolesť druhých mi pomáha niesť svoju vlastnú.... http://www.youtube.com/watch?v=mtM_cc4SPJI

.

STOP TRYING

Tak,narodeniny mám za sebou,oslava nebola v žiadnom veľkom štýle,išla som na pivo,stretla som tam dosť ľudí,prisadla som si aj s tými s ktorými som prišla,myslím,že na to,že som pila len pivo,a nič iné som nerobila to bol v skutku vydarený večer,strávený s fajn ľuďmi s ktorými som sa zabavila,zasmiala a zaspomínala.   Zas som staršia a zas menšia,je sobota večer a chytila ma tak na chuja nálada,asi to bolo aj tým dneškom.Išla som s kamarátkiným bývalým von,trepal sa z orešán,išli sme si sanúť na pivo,pridali sa baby,tak ito pekne strávený deň,no stretla som po dlhšom čase kamarátku,je už dlhšie nešťastne zamilovaná,viacmenej nešťastne,ten chalan ju má rád a aj sa to javí,na viac aj on by to chcel,ale je to hajzel,aj keď ho mám rada,zachoval sa ako zbabelec a prvotriedny,ukazovala mi denníčok čo si píše,prežíva naozaj nie pekné chvíle,keď som tak rozmýšlala,možno kartón s papiermi čo je zviazaný by bol lepší,tuto neviete kto čo číta,ale tak či onak,presne to tu potrebujem,ale asi by sa mi nechceli tie litánie vypisovať na papier,nechcela by som si odpáliť zápästie . Kamarát mi práve napísal,že chce so mnou chodiť častejšie von,vraj strašne dvíham človeku náladu,ja to nechápem,vnútri som tak zničená,tak psychicky v koncoch,už len čakám na to kedy konečne padne minca ktorú som hodila na koniec studne kedy konečne žblnke na povedal,že už je koniec.Je 18.2,takto za dva mesiace si zopakujem jeden z najhorších dní,musím matke zobrať lístky na lekárske predpisi a kúpiť si zásobu kvapiek a liekov, znovu mi to všetko ten deň pripomenie, znovu sa ráno zobudím s tým nechutným pocitom,že ani oči nemôžem rozlepiť a že ma štípu jak hovado,vten deň som strávila noc v kúte pri skrini,so servítkami kričiac do môjho vankúšika,ktorý vypadá ako pes na suchý zips ,vzlyky boli natoľko silné,až ma škrábalo v hrdle,oči boli brontové no nič sa nevyrovnalo tej minúte v ten večer na pokeci,nebol to nôž do srdca,ale preseknutá aorta,žila,hlavná žila pri srdci,bolo to akoby vám niekto vpychol adrenalín do srdca a tak vám rýchlo bilo,až ste očakávali kolabs,zlyhanie srdca,nevolnosť,odpadnutie, bola som mimo,jediná výhoda toho večera bola,že moji rodičia obaja pracovali,čudujem sa že som nesiahla po flaške,ale viem,že by som sa zobudila nie len s tým všetkým čo som predchvílkou opísala ale aj s maximálnou bolesťou hlavy,niekedy som sa pýtala,či som bola tak naivná,a ako som mu mohla dôverovať,dostala som plusko a keď som si to všetko čítala,asi by som mu to všetko znovu uverila aj keby viem čo sa kedy presne stane,neviem neklamal,nemyslím si to,on taký nieje,no aj tak,prečo ma tak vyčerpáva jeden jediný človek,nemusím ho ani výdať ani sa sním vyprávať,len sem tam písať,nepotrebujem ani to a aj tak ma všetko deptá,ničí,zabíja,dusí,je to jak veľká vzduchová bublina ktorá je uzavretá a na dýchanie vám tam spravia jednu malú dierku s ihlou,a snaž sa cez to dýchať,prečo som taká aká som?.. som hrozne manipulatívna,ak idem do väčšej spoločnosti prisposobim sa ich vyjadrovaniu sa s viem si spraviť dobrý dojem,viem s ľudmi natoľko manipulovať,vopred nájdem o čo sa zaujímaju, a viem sa im prospôsobiť a potom sa len akoby hrát,bol jediný u koho mi to neišlo,nikdy,ani za svet, preto,preto on,preto práve on... ale prečo ja?... prečo som taká?.prečo práve jeho som musela stretnúť?.kedy prestanem na to všetko myslieť,kedy konečne sa zbavím na piču pocitov, v neskorších nočných hodinách? kedy konečne dakto pochopí,že cez ten skurvený úsmev čím celý deň kŕmim ľudí je len očný klam,som tak iná a zároveň rovnaká,nie som tým čím by som chcela byť,a keď sa viac menej snažím,tak to nejde,mne to nejde,neznášam samú seba,odpor od svojej osobnosti ma doháňa k slzám,budem sa musieť zmeniť,len dúfam,že sa mi podarí k lepšiemu,no neviem či od horšieho to mám zas tak ďaleko,,,začala som narodeninami,skončila som s nenávisťou voči sebe samej... fucking all..

15? Fuck, sweet 15 n_n, Go fuck yourself! 

Nedeľa,trápna nedeľa, a predsa mi je fajn, =) neznášala som nedela len z princípu,že po nich nasleduje ešte otrasnejšie pondelňajšie ráno.Zajtra mám "sladkých 15" a priam "jásam šťastím" zas som len o rok staršia, len čo mi rok čo rok prirastá o kus väčšia zodpovednosť, a to že si musím uvedomiť,že odnedlho sa nemôžem spoliehať len na peňaženku svojich rodičov. Nie som dospelá, je to tak divné,keď ako malá s hrabličkami v ruke zabárajúc sa do piesku nohami som túžila po tom,aby som bola veľká a mala vlastnú prácu,čím ďalej mi roky pribúdajú chcem byť tá s tými hrabličkami v piesku, utekať po obrubníku zase padnúť do jazierka plných oranžových rybičiek,zašpiniť sa vazelinov z kolotoča,privierať si prsty jazdiť na 4rkolke ktorú som ani za svet nevedela spustiť a cúvala som dozadu,skákať na trampolíne,na húpačkách sa prevažovať,chcem počúvať napomenutia od učiteľky aby som zliezla s tej preliezky pretože si môžem ublížiť. Teraz počúvam len samé "kde som urobila chybu? začo som si toto zaslúžila že mi toto robíš? ako je možné že steba toto vyrástlo? jako si sa mi mohla narodiť? " so spomienok sa stávajú len záblesky čo dakedy dávno existovalo a teraz sa už vytratilo.Rodičia majú tendenciu vám ani jednu chybu zabudnúť, doteraz mi matka vyčíta vec,ktorú som urobila v 4tom ročníku,najhoršie im dať len malú zámienku a všetko vám vytmavia od útleho dectva, najväčšiu špinu na vás v sekunde vytiahnu aj keď ste si tú vec už dávno vyžrali, dá vám ju pocítiť mnoho krát, a keď sa vám narodia deti, bude to aj tým hovoriť a verím tomu,že sa dočkám dňa kedy mi povie,že toto isté som robila aj ja, a neviem si sním dať rady,pretože ho neviem vychovávať,bude sa mi miešať do výchovy, stále ma bude komandovať,len ja pevne dúfam,že raz zmizne s môjho sveta,najlepšie je ignorovať,to ak vám opakujú tú istú chybu pri každom prešlape,je to tak patetické veď ani pri hre ako napríklad futbal vám rozhodca nepovie koľko chýb ste spravili v hre ale upozorní vás len na tú,ktorú ste práve spravili. Keby som mala dať mojej matke píšťalku a mala by pískať pri každej príležitosti ktorá sa jej nepáči, asi by som aj ohluchla, ak máte prísnych rodičou, nikdy nebudete pre nich tým čo z vás chcú mať,budú vás ponižovať, psychicky vás zdeptajú až tak,že sami uveríte tomu,že ste maximálne nechopný a keby sa dá ísť do mínusu tak ste dávno v čiernej diere,dajú vám pocítiť, aký ste nič aká ste strašná nula.......Len aby som jedného dňa neprišla domov "domov" s tým,že je so mňa NIEČO. Mení sa len číslo,v ten istý dátum do roka,no stále som iná,mením sa možno tak vzhľadovo, no sem tam pribudnú nové ciele,vedomosti, záľuby,ale stále som rovnaká,to že mi pribudne číslo a dajú mi kus plastu,ktorým sa budem musieť totožniť, mi nič nepomôže,som stále tým čím so a nezmení to ani vyššie číslo,či kus plastu..človek si časom nájde aj brigádu,mne sa pošťastila dokonca robota, a len vďaka jednej výstave v kalogakatii keď som vystavovala jeden svôj obraz :) všimol si ma jeden chalan,volá sa Braňo,dostala som mieste v tetovacom štúdiu, pracuje nás tam dokopy traja, a myslím,že je to celkom aj dosť,nie je to veľký podnik a nie až tak preslávený ako Menfis ale je :) a ja som šťastná,že tam môžem robiť..

Drôt v hlave za oponou